Rubriky

Zobrazujú sa príspevky s označením zbierka próz Sexotika. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením zbierka próz Sexotika. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa, 1. novembra 2009

Mami, chcem byť prostitútka


Rafaelovo unáhlené rozhodnutie
„Ďakujem Rita,“ povedal Rafael, „nikde mi nevedeli pomôcť. Nepomohli ani sexuológovia, ani psychológovia, ani psychiatri, iba ty.“ Rafael vedel, že jej to nemusí hovoriť. Cítil sa trochu trápne, keď to hovoril, no musel to povedať. Akoby to ani nebol on, akoby to hovoril niekto zaňho alebo niekto v ňom. Niekto, kto chce stoj čo stoj vyjadriť vďačnosť a nepozná iný spôsob. Rafael bol tomu druhému v sebe vďačný aj za takéto trápne vyjadrenie vďačnosti.
Rita sa iba skromne usmiala.
„Chcem vstúpiť do štátnej služby. Chcem byť ako ty, už som sa rozhodol.“ vyhŕklo náhle z Rafaela.
„Vieš vôbec čo to je slúžiť? Nemáš ani potuchy čo to je slúžiť.“ odvetila rázne Rita.
„Zajtra sa pôjdem dať zapísať ako dobrovolník pre sexuálny výcvik dievčat v dievčenskej škole. Príliš dlho som bol bez sexu, spojím príjemné z užitočným. Užijem si a pomôžem tým mladým dámam spoznávať mužské telo.“ Na Rafaelovom úsmeve bolo vidno radosť, vzrušenie z očakávania a akúsi povznesenú náladu.
"Si blázon. Blázon a egoista.“ Cítila, že nemá žiadny zmysel teraz mu niečo vysvetlovať.
„Akože egoista, veď chcem slúžiť spoločnosti rovnako ako ty!“ Pokúsil sa márne Rafael vtiahnuť Ritu speť do rozhovoru, ju však zaujalo niečo na druhom konci námestia, teda aspoň podla jej sústredeného pohladu.
„Zas.“ povedala Rita.
„Čo zas?“
„Zas ten chlap.“
„Aký chlap?“
„Taký chlap, čo všade prenasleduje.“
„Ako ťa prenasleduje? Ublížil ti nejako?“
„Nijako, len sa vždy vyskytne tam kde ja. Nechajme to. Už zmizol. Možno sa mi to len zdalo,“ zakončila rozhovor Rita.
Ritin pocit bol správny. Chuť vtúpiť do štátnej služby prešla Rafaela velmi skoro. Uplynulo len niekolko týždňov a už to vzdával.
„Rita, musím sa s tebou stretnúť. Prosím,“ volal Rafael. Jeho hlas znel naliehavo a zúfalo, preto Rita privolila.
„Vďaka bohu, že si prišla. Som úplne hotový. Nemôžem pracovať v štátnej službe. Nemôžem,“ spustil Rafael, skôr ako sa Rita stihla poriadne usadiť v kaviarenskom kresle.
„Nemôžem pracovať v štátnej službe“ zopakoval.
„Akoto, že nemôžeš?“
„Nevieš si predstaviť aké to bolo hrozné. Myslel som, že tam skapem. Hrozné!“
„Počkaj, počkaj. Najprv sa ukludni. Skús to s dýchaním, to zaberá. Hlboký nádych, hlboký výdych, aspoň trikrát po sebe, ja si zatial objednám kávu a potom mi pekne pomaly povieš čo sa vlastne stalo. OK?“ žartovala Rita.
„OK.“ vypustil Rafael nadurdene do prvého hlbokého výdychu. Po tom, ako si Rita objednala spustil: „Noo, prihlásil som sa ako dobrovolník v miestnej pobočke Štátneho ústavu sexuálneho uspokojenia. Vstupné testy mi vyšli dobre. Aj lekárskymi prehliadkami som prešiel v pohode. Zobrali ma na prvý raz. Nevieš si predstaviť, ako som sa tešil na kurz skúšobných modelov, ani spať som nemohol. Už vtedy sa mi síce zdala divná reakcia úradníčky štátneho ústavu: kukala do dotazníka pričom sa ma s vytreštenými očami opýtala: „Naozaj chcete byť skúšobným modelom pre dievčatá v prvom ročníku dievčenskej školy?“, čudoval som sa tomu nechápavému výrazu jej tváre, ale keďže mi to nikam nezapadalo, rozhodol som sa to zatial radšej neriešiť.
No, a ten kurz bol dobrý, bola to síce makačka, kopec teórie, anatómia ženského aj mužského tela, psychológia, a tak ďalej. Praktický výcvik bol tiež fajn. Zobrali nás do parády skúsené inštruktorky. Vieš jak mi stál, no paráda. Aj si ma chválili, vraj takých... počkaj, ako to povedala: takých motivovaných frekventantov majú málokedy. Potom ale prišla tá škola. Skoro som tam skapal.“
Rafael sa na chvílu odmlčal. Rita mu neskákala do reči, nechala ho vyrozprávať. Snažila sa nedať mu najavo, že predpokladala, že ho zastaví prvý problém. Chcela udržať pokojnú tvár aj keď sa jej chcelo smiať, preto to s nádychmi a výdychmi teraz potichučky skúšala sama.
„V dievčenskej škole ma nechali ležať nahého na takom tom lekárskom lehátku potiahnutom igelitom a bielou plachtou. Bŕŕ, také sterilné. Profesorka stála nadomnou. Vysvetlovala honenie, teda manuálne uspojovanie. Ukazovala, ako sa má pri tom správne držať úd a stále do mňa rýpala: „Čo je s vami človeče? Upokojte sa. Veď vás nezjeme.“ Okolo stáli tie petnásťročné dievčatá v bielych plášťoch, niektoré sa pozerali vytrešnými očami a niektoré sa pochechtávali. No. ako sa mi tam mal postaviť?“ Rita už nevládala. Musela si prekryť ústa rukou. Bola by vybuchla smiechom, keby nešlo o tak citlivú tému pre mužské pokolenie. S erekciou sa nežartuje.
„ Našťastie tá profesorka bola naozaj profíčka. Keď zistila, že je to moja prvá služba, kázala mi zavrieť oči a začala najprv vysvetlovať predohru. Postavil sa mi a potom mi ho začali naťahovať tie dievčiská. No, nepoviem, niektoré boli naozaj skúsené, tie ale profesorka nenechala dlho, vraj: „Tebe to ide výborne, ďalšia.“ Volajako som to vydržal. No, nie celkom, priznám sa, aj som si zakričal. Bola tam jedna s takými hrubými rukami a drsnými pohybmi a tá mi ho chytila za holý žaluď, pri stiahnutej predkožke, a začala mixovať, uf, to bola bolesť. Dúfam, že aspoň dostala od tej profesorky peťku. No, a nenechali ma ani odbaviť sa. Mohla nechať jednu s tých dobrých, nech ma dokončí.“
„Chápem ju,“ povedala Rita, „pokial ide o telesné tekutiny, vládnu v školách prísne pravidlá. Pedagógovia radšej nedopustia elakuláciu, než by mali absolvovať všetky procedúry a administratívu spojenú s ochrannými opatreniami a likvidáciou ejakulátu.“
„Veď ja viem dokelu, ale aj tak...“
„Radšej pokračuj.“
„Po prestávke prišiel na rad orálny sex. Už som sa netešil, už som vedel, že to bude nahovno. Najprv sa nevedeli dohodnúť aký prezervatív mi majú nastriekať sprejom na vtáka, nakoniec mi nastriekali z každého trochu. Nastriekala by si niekomu na penis mentolovo-jahodovo-banánovo-kokosový prezervatív?“
Na Ritu prichádzal ďalší záchvat smiechu, zdržala sa však.
„Profesorka bola zase skvelá, tá vie robiť fajku, ale tie dievčatá, striedali sa na mne rad radom, ja som tam ležal so zaťatými zubami a zdalo sa mi, že to nakoniec vydržím, ale prišla tá okuliarnatá. Neviem, ako môže niekomu príroda takto nadeliť. Okuliare mala ako popolníky, rapavý ksicht, chytila mi ho do rúk s ohryzenými zájdenými nechtami, naklonila sa a otvorila ústa. Keby mala aspoň tie zuby normálne. Na zuboch mala rovnátka a za drôtikmi rovnátiek zbytky nejakého rohlíka alebo čo. To dievčisko určite ani nepočúvalo výklad. Odložila si tie popolníky, začala mi ho fajčiť a pri tom sa rehlila. Bola to jedna z tých, čo im bolo všetko smiešne. No, vieš ako to vyzerá keď sa niekto smeje a fajčí, pery sa jej odhrnuli a robila mi to rovno zubami, od bolesti mi vyhŕkli slzy. Neviem, či nenatrhla aj prezervatív. Bŕŕ, ešte teraz ma striasa. Čo som mal robiť? Odsotil som ju a zdrhol som. Rita, utiekol som. Že by si aj ty utiekla? To sa nedalo vydržať.“
Rita viac nemohla. Smiala sa až jej vhŕkli slzy.
„Ty sa mi vysmievaš?“ Povedal naoko Rafael, spokojný, že sa mu podarilo svojim rozprávaním vyvolať takú reakciu.
„Veď som ti hovorila, že nevieš čo je služba,“ pokračovala Rita stále ešte s úsmevom. Hánkami rúk si pretrela oči a pozorovala slzy usadené na pokožke.
„No, dobre, dobre, tak si mala pravdu. Skončil som, ale uznaj, že sa to nedalo.“
„Všetko sa dá Rafael, všetko sa dá, keď človek chce, nepoznáš heslo: Kto chce, hladá spôsoby...“
„Ale ja už nechcem, nemôžem.“
„...a kto nechce hladá dôvody. “
„Ale ja nič nehladám. Ja mám skutočné dôvody.“
„Rafael, nemôžeš prestať tárať? Počúvaj. Ukludni sa. Počúvaj, ak niečo začneš a nedokončíš to, ale pred tým utečieš, tak sa ti to vráti speť. To je zákon príčiny a následku. Neučili ste sa o tom v škole? Musíš nájsť spôsob, ako to vydržať.“ povedala Rita, pričom poslednú vetu vyslovila pomaly a zretelne.
Rafael zamyslene pozoroval fliačik od kávy na kaviarenskom stole. Cítil, že Rita má pravdu. Cítil sa ako ryba, ktorá bezmocne trepe na suchu. Vedel, že celý život uteká pred problémami a vedel, že to tak nemôže ísť do nekonečna. Sedel so zovretými perami, potom zdvihol hlavu, pozrel sa Rite do očí a odhodlane sa spýtal: „A čo by som teda mal robiť?“
Ritin strýko
Rita sa prestala usmievať, rozhodným a neomylným pohladom sa pozerala speť do Rafaelových očí a bez toho, že by ním uhla čo i len o milimetrík povedala: „Najprv sa musíš naučiť, čo je to služba, aký vnútorný význam má služba a ako treba slúžiť. Chceš?“
„Neviem, čo tým máš na mysli, ale dobre, chcem.“
„Tak mi najprv povedz, prečo si sa rozhodol slúžiť.“
„No, už som ti to hovoril... chcem byť predsa taký uznávaný, ako ty. Chcem pomáhať našej spoločnosti napĺňať právo občanov na sexuálne uspokojenie. Chcem slúžiť ludu.“
„Keci, keci, keci, necítiš sa ako papagáj? Recituješ čo ťa naučili v škole na občianskej výchove. Až na to priznanie, že chceš byť slávny.“
„Nepovedal som, že chcem byť slávny. Povedal som, že chcem byť uznávaný.“ ohradil sa Rafael.
„Veď to je to isté. Takto sa slúžiť nedá. Vieš čo? Porozprávam ti príbeh o mojom strýkovi. To je človek s velkým Č. Práve on ma naučil čo je to slúžiť.“
„No dobre, spusti, ja si zatial doobjednám.“
Kým Rafaelovi priniesli na stôl tonik, Rita rozmýšlala, ako mu porozprávať o osudoch strýka, tak aby Rafaelovu pozornosť neodviedla prílišnými podrobnosťami niekam inam.
„Vieš, že môj strýko počas náboženskej vojny sedel?“ Začala napokon.
„Hmm“ hmkol Rafael.
„Bol katolícky kňaz...“
„Počkaj, čo je to katolícky kňaz? Mne dejepis až tak moc nešiel.“
„Ako ti to povedať, to bol oficiálny predstavitel največšej kresťanskej sekty, katolíckej cirkvi. Vieš aspoň čo sú to kresťania, moslimovia, buddhisti?
„Kresťania a moslimovia, jasné, zjednotení kresťania bojovali proti moslimom.“
„Katolícky kňaz bol vodca a učitel kresťanov, mal na starosti veriacich vo svojom obvode.“
„Jáj, tak zato sedel cez vojnu.“
„Nie, nie, on sa dostal do vezenia ešte pred vojnou. Strýko je pedofil a to bol vtedy hrozný zločin.“
„Čó? Veď pedofili milujú deti, ako mohol byť zločin milovať deti?“
„Veru bol, vtedy ich všetkých považovali za násilníkov. Nebola sexuálna sloboda, neexistovalo právo na sexuálne uspokojenie. A deti už vôbec nemali žiadne sexuálne práva. Strýko spomínal, ako jeho brat dostával bitku od otca len za to, že sa ako malý chlapec tajne uspokojoval. Vtedy na to mali také odsudzujúce názvy: sebauspokojovanie volali „masturbácia“. To znamená sebaprznenie alebo sebazneuctenie.
Nikto ich nič nenaučil, nechali ich napospas, vraj erotika je niečo, čo musí objaviť každý sám. Predstav si to, učili svoje deti chodiť, rozprávať, jesť lyžičkou, písať, čítať ale ako zaobchádzať s penisom, klitorisom a vagínou ich nenaučili. Existovala sexuálna výučba, to však bola len teória a aj tá bola dosť oklieštená. O orgazme sa neučili nič. Nedostali žiadny sexuálny výcvik. Nechali ich nech si to vycucajú z malíčka.“ Rita poslednú vetu doložila dotykom malíčka ruky našpúlených pier a vsala vzduch, čo vydalo typický cucavý zvuk: „ćććć.“
„Hrozné, dobre že sme vtedy nežili.“
„Keď strýko zistil, že miluje deti, rozhodol sa slúžiť im bez nároku na vlastné uspokojenie, jednoducho spraviť všetko pre to, aby boli šťastné. Nechcel sa vzdať možnosti byť s deťmi a nechcel ani porušovať vtedajšie diskriminačné zákony. Dalo sa to tak, že by vyštudoval pedagogiku alebo teológiu a potom by sa venoval deťom profesionálne skrývajúc, že ich miluje. Strašná doba, že?
Nakoniec sa rozhodol pre teológiu, no vyučovaniu sa aj tak nevyhol. Učil deti cirkevnú náuku, katechizmus. Staral sa o ne, vymýšlal im hry, zábavu, pomáhal im z učením, až ho raz niekto udal, že sa dotýka detí, vraj, neprístojným spôsobom.
Bolo z toho vyšetrovanie. Strýko mal smolu, že to bolo v čase, keď sa zdvihla vlna rozhorčenia proti kňazom, ktorí sa dopustili voči deťom násilia. Vtedy bola hrozná nespravodlivosť: hladkáš deti, si úchylák a zločinec a pôjdeš do basy. Odsúdili všetkých bez rozdielu.
Nakoniec to bolo šťastie. Po vojne ho uznali za disidenta a rehabilitovali. Teológia mu už bola nanič a študovať niečo ďalšie sa mu nechcelo, tak začal pracovať v erotických táboroch pre deti. Pomohlo mu, že je pedofil. Pedofili sú zvláštne tvory, milujú deti, vôbec im nevadí, že nemajú vyvinuté ženské alebo mužské tvary, práve naopak oni to zbožňujú, sú preto ideálni na výcvik detí v erotických táboroch, nikto by sa deťom nedokázal venovať s takou láskou ako oni, len škoda, že ich je tak málo.“
„No dobre, ibaže nechápem, čo to má spoločné so mnou. Ja chcem slúžiť dievčatám,“ povedal Rafael. „Vyvinutým,“ dodal.
„Veď počkaj, hneď to bude. Nejde totiž o to, komu slúžiť, ale ako slúžiť. Strýko, napriek tomu, že deti už majú nárok na sexuálne uspokojenie, aj napriek tomu sa rozhodol zotrvať vo svojom rozhodnutí slúžiť iba preto, aby pomohol druhým. Bez nároku na vlastné uspokojenie. On slúži, ale nesúloží. Ešte aj pri praktickom výcviku je telom prítomný, ale myslou úplne odpútaný. Ten vie, čo je to slúžiť telom i dušou.“
„Hmm, načo je to dobré, prečo si pri službe zároveň neužiť? Nie je blázon?“
„Práve naopak, prekonal všetky túžby, okrem túžby pomáhať druhým. To je skutočné ludské šťastie. Je vnútorne slobodný, na nič nepripútaný a na ničom závislý. Čo si robil na hodinách mystickej náuky? Sedel si si na ušiach? Veď ste sa museli učiť o láske a o utrpení, o spôsoboch prekonávania utrpenia a pestovania lásky.“
„To viem. Láska je, keď miluješ druhých viac ako seba, uprednostňuješ ich a vykoreníš svoj egoizmus.“
„Vieš to odrapkať, ale vieš to aj naozaj? Pocítil si to niekedy na sebe? Konal si tak niekedy?“ spýtala sa Rita zdôrazňujúc každé slovo. Po chvíli Rafaelovho mlčania Rita pokračovala. „Nie, nekonal. Naopak, tešil si sa ako si užiješ. Zatial vôbec netušíš čo je služba.“
Rafael aj naďalej mlčal. Neohradil sa. Rite bolo jasné, že má dosť že potrebuje čas na to, aby sa mu všetko uležalo v hlave, preto viac na neho nenaliehala. Vyhovorila sa na nejaké povinnosti a stretnutie ukončila, rozhodnutá počkať, kým sa Rafael sám rozhodne.


Ritina pohnútka
Rita mala chuť poprechádzať sa po parku. Milovala prechádzky v parku. Park je čarovný v každom ročnom období, najkrajší je ale na jar. Objavia sa v ňom vlny kvetov nasledujúce v niekolkotýždňových intervaloch. Biela snežienkovú vlna, fialová fialková, potom sedmokráskovo trávová a keď je už jar v plnom prúde prichádza žltý púpavový koberec. Pri každej návšteve dýcha park inou vôňou, vždy omamnou. Raz je to vôňa kvetov, inokedy vlhkého vzduchu po daždi alebo vonia čerstvo pokosená tráva. Je jedno čo vonia, každá aróma v parku dokáže vytrhnúť mysel z bežných starostí a preladiť ju na relaxačnú vlnu.
Na jar sa park zaplní mladými luďmi. Kým v zime sú v parku samé rodinky s deťmi, jedni sa korčulujú na zamrznutom jazierku, ďalší ťahajú svoje ratolesti na sánkach, občas pri tom pobehnú až kým sa nezadýchajú a potom sa smejú s radosťou, ktorá dokáže človeka nákazlivo vtiahnuť. Na jar patrí park mladým.
Páriky zalúbencov obsadzujú lavičky a nežne sa na nich milujú, akoby to bolo najpohodlnejšie miesto na svete. Zalúbenci sú všade. Postávajú pod velkými stromami, aby sa mohli oprieť vo chvíli največieho vzrušenia, keď nastupuje vyvrcholenie, polihujú na rávnikoch na dekách alebo len tak na vyzlečenom saku či svetri.
Je zvláštne, že park priťahuje iba nežne sa milujúcich. Tí čo sa oddávajú drsnejšiemu sexu buď chodia niekam inam, alebo má jarný park moc dočasne premieňať drsných na nežných. Rita sem chodí nasať práve túto atmosféru, atmosféru sviežosti milovania, potešenia z objavovania tela a nových pocitov. Snaží sa tú atmosféru nasať, udržať si ju, preniesť na svoje pracovisko a odovzdať mužom, ktorí ju navštevujú. Ozval sa Rafael. Pozvala ho teda do parku.
„Rita, ja neviem či to dokážem? Myslím, že to nedokážem.“
„Čo?“
„No, slúžiť celým telom aj dušou.“
„Prečo si to myslíš?“
„Neviem. Poznám sa. Ako si to dokázala ty?“
„Celé to spôsobil neznámy človek, ale za to, že som sa naučila naozaj slúžiť, vďačím mame a strýkovi. To je dlhý príbeh.“
„Veď máme čas.“
„Dobre, len ma prosím neprerušuj...“
„Veď ja ťa neprerušujem. Čo som ti skákal niekedy do reči?“
„Rafael!“
„Už som ticho.“
„Môj vzťah k sexualite sa vyformoval ešte v detstve.“
„Jak v detstve?“
„Rafael, čo si mi slúbil! Keď neprestaneš pôjdem domov.“
Rafael mlčky prikývol.
„V detstve som zažila niečo zvláštne, neviem presne kolko som mala rokov, takých desať, hádam. Pametám si to, akoby to bolo dnes, nič vzrušujúcejšie som v živote nezažila. S dievčatami sme sa, samozrejme, najradšej hrávali tam, kde je to zakázané, v záhrade opusteného domu. Záhrada bola velká, divo zarastená, ideálna na schovávačku, skrýš tam bolo neúrekom. Raz, keď som nemohla nájsť skryté kamarátky, zablúdila som do jedného z kútov, ktorý sa nám predtým zdal nezaujímavý, preto sme ho obvykle nenavštevovali.
Tentokrát som tam ale šla, lebo nikde inde som dievčatá nevedela nájsť. Vstúpila som medzi husto zarastený porast bývalého sadu. Medzi stromami a burinou bol úzky chodníček, akoby vábil: poď, poď, nájdeš niečo tajomné, výnimočné s čím sa budeš môcť vystatovať pred kamarátkami. Tomu vábeniu som nedokázala odolať, zabudla som aj na hru. So vzrušením som opatrne kráčala po chodníčku našlapujúc tichučko od špičky chodidla k pete a rukami opatrne odhŕňajúc konáre.
Chodníček vyústil na malú presvetlenú čistinku. Na čistinke bol akýsi trhan, stál chrbtom ku mne s hlavou vyvrátenou mierne dohora, pričom mu hornou polovicou tela mierne šklbalo. Srdce mi začalo biť prudšie. Trhan, akiste bezdomovec, musel vycítiť prítomnosť niekoho ďalšieho, lebo sa náhle otočil rovno ku mne. V slnkom opálenej špinavej ruke so zahnednutými nechtami zvieral mohutný úd, a pohyboval ňou, tou rukou, zhora nadol. Muselo mu to robiť velmi dobre, pretože mal na tvári blažený úsmev, ktorý neprestal ani v situácii, keď bol pristihnutý mnou, malým dievčaťom, ba zdalo sa, že ho to baví. Jeho vzrušenie to len vystupňovalo; chvílu na mňa pozeral, potom akoby dostal dáke vnuknutie a vykročil smerom ku mne.
Bola som ohromená. Počula som už v škole o uspokojovaní sa, videla som penisy na obrázkoch, a jasné, že aj otcov, videla som tiež film s uspokojujúcim sa mužom, ale aj tak ma pohlad na reálny akt uspokojovania sa ohromil. Pozerala som sa na velký stoporený mužský úd úplne z blízka, u muža, ktorý si ho rázne honil a fučal, a dychčal vzrušením. Stála som ako prikovaná, ten pohlad ma úplne zhypnotizoval, darmo moja mysel signalizovala ohrozenie, pud sebazáchovy prejavujúci sa u detí rýchlym útekom bol vyradený. Napriek tomu, že muž ku mne vykročil alebo práve preto, lebo som v sebe pocítila akúsi poddajnosť, vôlu odovzdať sa nech sa deje čokolvek, som tam len stála a dívala sa.
Bezdomovec sa mi uprene pozeral na pupok, vtedy skôr pupík, vytŕčajúci z medzery medzi sukničkou a tričkom. Pristúpil ku mne, ani som sa nepohla, nemohla som, prestal si honiť penis, vyrovnal ho do vodorovnej polohy, prikrčil sa v kolenách a dotkol sa špičkou žaluďa môjho pupka. To bol zásah: zasiahol šípom stred terča. Tak som to vnímala. Priviedlo ho to do extázy. V tej chvíli, keď sa ma dotkol, som zažila niečo úžasné. Akási elektrina mi pulzovala vnútrom tela a spôsobovala výbuchy svetla v mozgu, sprevádzané neopísatelne príjemnými pocitmi po celom tele a sťahmi v rozkroku. Kolená sa mi podlamovali až som dostala chuť zvaliť sa na zem a nechať volne doznievať tie nádherné pocity.
Muž sa vzpriamil a pootočil, aby mieril mimo mňa, nato sa vystriekal opakujúcimi sa prívalmi. Fascinovalo ma to celé, od začiatku až do konca. Zrazu som však precitla a bez jediného zvuku, slova či výkriku, som sa dala na bezhlavý útek. Zastavila som sa až na sídlisku, kde bol trávnik, detské ihriská a hlavne vela ludí. Na trávniku som klesla na kolená, snažila som sa polapiť dych a myšlienky. Zrazu sa mi zdalo, že sa to nestalo. Bolo to tak neuveritelné. Rozhodla som sa ponechať si tento zážitok pre seba, nepovedať nič ani dievčatám, ani nikomu inému. Bolo mi velmi lúto toho človeka, zdal sa mi taký úbohý. Nechcela som, aby ho niekto išiel hladať a nebodaj vyšetrovať.“
„Zaujímavé.“ vyplnil pauzu v Ritinom rozprávaní Rafael. Zrazu, skôr, ako stihol čokolvek dalšie povedať, zvolala Rita:
„Aha, tamto. Tamto je ten chlap čo ma stále prenasleduje.“
„Kde?“
„Zahol do uličky s tujami. Poďme, poďme za ním.“ nástojila Rita a pohla sa tým smerom.
„Ty chceš ísť za ním? Načo chceš ísť za ním?“
„Poď rýchlo, zistíme o čo mu ide?“
„Rita, si si istá, že chceš ísť za ním?“ zdržoval Rafael dúfajúc, že sa ten chlap rýchlo stratí. Veru sa aj stratil. Keď dorazili k tujovej aleji, už ho tam nebolo.
„No a naozaj si nikomu nič neprezradila o tom zážitku?“ opýtal sa Rafael skôr v snahe odpútať Ritinu pozornosť, ako zo skutočného záujmu.
Rita sa upokojila a pokračovala:
„Napokon som to nevydržala. Keď má človek nejaké tajomstvo, musí ho z niekým zdielať, inak to nie je tajomstvo, ale zatajovanie. Našťastie som mala dôveru v môjho otca. Chcela som od neho vedieť zopár vecí, tak som sa mu zverila, aj keď nie úplne so všetkým, veď načo by som mu rozprávala o svojom prvom, a ako sa neskoršie ukázalo aj največšom, orgazme v živote. Chcela som od neho vedieť, ako je to z mužmi. Povedala som mu, že som videla bezdomovca uspokojovať sa, keď som hladala kamošky a spýtala som sa, prečo si to muži robia.
Odpoveď bola pre mňa prekvapujúca: vraj sa všetko dozviem v škole, vo vyšších ročníkoch, pretože výučba v tomto smere sa po náboženskej vojne konečne rozvinula, ale keď sa už na to pýtam, tak mi odpovie. Otec rozdelil odpoveď na dve časti, prvá sa týkala rozmnožovacej funkcie a druhá uspokojenia potrieb človeka. Tú biologickú ti nebudem zbytočne rozvádzať, skrátka ide o prírodný zákon zachovania druhu. Vtedy som nevedela, že v mužských semenníkoch sa vyvíjajú spermie nepretržite, a že sa neúprosne pýtajú každý tretí deň von.
Tá druhá funkcia je ovela zaujímavejšia, vplýva totiž; na ludskú spokojnosť. Až do toho rozhovoru s otcom som si vôbec neuvedomovala, že napríklad, keď jem, tak dodávam organizmu potrebné látky a zároveň prežívam uspokojenie z chutného jedla, že prostredníctvom sluchu získavam informácie a tiež cítim upokojenie z hudby. To isté sa týka čuchu, zraku, hmatu, myslenia. Vyjasnilo sa mi prečo sa ten muž tak blažene usmieval. Spojilo sa mi rozprávanie otca s vlastným zážitkom orgazmu a bolo mi to jasné.
Skrátka z otcovho vysvetlenia som pochopila, že muži potrebujú sex minimálne každý tretí deň, aby sa vyprázdnili, ale nedbali by robiť to stále pre sexuálne uspokojenie. Otec mi porozprával o tom, ako sa po vojne dostalo do Všeobecnej deklarácie ľudských práv právo na šťastie a právo na sexuálne uspokojenie a orgazmus a ako štát vytvoril inštitúcie, poverené výkonom týchto práv. Bola som zvedavá čo sú tie inštitúcie a ako môžu zabezpečiť právo na sexuálne uspokojenie.“
„Rita, nemusíš mi rozprávať o Štátnom ústave pre sexuálne uspokojenie.“
„Jasné,“ povedala Rita s ospravedlňujúcim úsmevom. „Skrátka vtedy som sa dozvedela o štátnej službe. Nadchlo ma to, nadchla ma myšlienka, že by som mohla pracovať pre tých úbohých mužov. Chvílu to ešte vo mne zrelo a potom som išla za mamou a povedala som jej: mama, chcem byť prostitútka. “
„Čože, ty si vedela, že chceš byť prostitútka už od desiatich rokov. Čo ti povedala mama?“
„Mama z toho bola úplne hotová. Snažila sa mi to vyhovoriť. Rozprávala mi o tom, aká ťažká je služba. Ako to mnohí nevydržia a ujdú.“
„No, ale ty si vydržala, ako to, že si vydržala.“
„Vďaka strýkovi. Keď mama videla, že ma to len tak neprejde, rozhodla sa pomôcť mi: zavolala strýka, svojho brata. Bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. Strýko ma zobral do erotického výcvikového tábora ale hlavne ma naučil, čo je to skutočná služba. Čo je to altruizmus, ktorý neviem prečo nazýval samaritánstvom.
Bolo úplne jasné na akú strednú nastúpim, samozrejme, že na strednú erotickú. Už na strednej som praxovala v ŠÚpSU. Po strednej som zostala v ústave. Budem slúžiť tak dlho ako to pôjde. Jedného dňa budem možno profesorka erotiky v dievčenskej škole. Študujem dialkovo na univerzite.“ zasmiala sa Rita narážajúc na Rafaelov nepodarený pokus o službu. „Alebo budem učiť na strednej erotickej.“
„Neviem Rita, ty si v tom už od detstva a máš fantastického strýka, a kopu plánov, ale ja, ja na to asi nemám.“
„Nebuď blázon, každý na to má. A okrem toho, už som ti hovorila, že nemôžeš utekať pred svojimi problémami. Problémy ťa vždy dobehnú a vždy v najnevhodnejšom čase. Musíš sa tam vrátiť a vydržať to. Až potom, v pokoji, po zrelej úvahe sa môžeš rozhodnúť, či to je alebo nieje tvoja cesta. Musíš sa vrátiť Rafael. Slúb mi to. Slúb mi, že sa vrátiš.“
„Dobre, dobre, slubujem.“ povedal Rafael ledabolo. Rita vedela, že to nemyslí vážne, no aj tak viac nenaliehala.


Koniec?
Rafael ticho plakal pri Ritinom pametníku v spomienkovom parčíku, kde bol rozsypaný Ritin popol, keď k nemu pristúpila neznáma žena.
„Prepáčte, kto ste? Poznali ste Ritu?“ spýtala sa.
„Volám sa Rafael.“ odpovedal Rafael s nevôlou. nebol rád, že ho niekto vyrušuje v pietnych spomienkach. „Prečo sa pýtate?“
„Som Ritina matka. Bolo tu vela ludí, na pohrebe aj po ňom, tu pri pametníčku. Všetci ju mali radi. Ste velmi dojatý. Chcem sa spýtať či ste spolu... teda či...“
„Nemôžem uveriť, že je Rita mŕtva.“ povedal Rafael pomedzi slzy, „Ako zomrela?“
„Zabili ju. Teda smrtelne zranili. Bolo to velmi brutálne. Dosť ťažko sa mi o tom hovorí, som matka... Nepovedali ste či ste...“
„Nie, nechodili sme spolu. Rita ma vyliečila z erektilnej disfunkcie... a zo zaslepenosti. Ani som nepatril do jej obvodu. Velmi mi pomohla. Chcel som potom tiež nastúpiť do štátnej služby... Každému pomáhala, prečo musela zomrieť?“
„Naozaj si nezaslúžila smrť už v mladom veku a ešte k tomu takú násilnú. Milovala svoju prácu, milovala pocit, že môže byť užitočná. Pravidelne dostávala ponuky od súkromných ústavov obsluhujúcich za príplatok luxusnú klientelu, ale ona všetky ponuky odmietla. Nešlo jej o uspokojovanie roztopašných chúťok bohatých ludí. Chcela takých, ktorí si nemohli dovoliť nič iné, ako štátny ústav. Myslela vždy len na uspokojenie mužov, čo jej pridelili, ale to jej nestačilo, snažila sa, aby jej pridelovali tie najťažšie prípady, takých ktorých ostatné dievčatá nezvládali.“
„Som jeden z tých prípadov... čo dievčatá nezvládali. Možno... možno som mohol zabrániť jej smrti. Zavesil sa na ňu nejaký chlap. Rita chcela vedieť, kto to je, chcela ho inedtifikovať, ale ja som sa ho bál prenasledovať. Možno, keby som vtedy...“
„Poďte mladý muž, poďme ku mne na čaj, porozprávam vám čo sa prihodilo.“
Cestou mlčali. Ritina matka nemusela ani nič hovoriť, aj tak z nej vyžarovalo niečo, čo Rafaela upokojovalo. Usadila Rafaela do obývačky a pripravila čaj.
„Zbytočne sa trápite Rafael, ten násilník Ritu ani nepoznal. Vybral si ju náhodne na parkovisku pred ústavom z prostitútok, ktoré práve skončili službu. Ničomu ste nemohli zabrániť. Ten muž bol úchylný, predstavte si, v dnešnej dobe, keď má každý právo na sexuálne uspokojenie, keď takmer všetky úchylky vymizli. Zostali len násilné a pribudlo zopár nových. Počuli ste už o hymenofílii, Rafalel?“
„Nóó, hymen je predsa ten kúsok tkaniva, čo čiastočne prekrýva vchod do pošvy.“
„Správne.“
„Učili sme sa to na kurze... ale hymenofiília?“ odpovedal Rafael, premýšlajúc nad tým, ako sa mohli veci takto obrátiť. Ona je matka, ona by potrebovala útechu a pritom je tá, ktorá utišuje.
„Sú to muži, ktorých vzruší len panna, teda žena, čo ešte nemala pohlavný styk. Kedysi ich volali pannami. Súložiť s pannou bola pre muža velká česť. Neexistovalo uvedenie do sexuálneho života, ako je tomu dnes.“
„Prepáčte, ako sa mohol zaujímať o Ritu, niekto koho vzrušujú ženy s hymenom?“
„Ten chlap sa vraj vystatoval pred svojou krčmovou partiou, že spraví pannu z akejkolvek ženy, hoci aj z prostitútky. Nikto nevedel, ako to vlastne myslí.“ Ritinej matke sa trochu zlomil hlas, na sekundu sklonila hlavu a nasucho preglgla, keď hlavu vystrela, oči sa jej leskli nastupujúcimi slzami. Nával smútku však rýchlo prekonala a pokračovala.
„Pichol jej nožom do brucha a súložil do vzniknutého otvoru. Chápete, panny prvá súlož obvykle bolí, mnohé krvácajú a v tom otvore po noži nemal penis nikto pred ním. Bolesť, krv a prvá penetrácia, preňho to bola panna.“
„To je otrasné. Nemôžem uveriť. Dúfam, že ho chytili a ...“
„My sme mu aj s manželom odpustili.“
„Odpustili?! Ako ste mohli?“
„Pretože mu odpustila Rita?“
„Rita?“
„Áno. Ten chlap jej držal ústa aby nekričala. Keď jej ich uvolnil, ešte pred tým, ako upadla do bezvedomia od bolesti a straty krvi, stihla niečo povedať. Niečo čo násilníka tak šokovalo, že sám zavolal pomoc a snažil sa ju zachrániť. Nakoniec neušiel. Priznal sa polícii. Na súde, po tom čo Rita umrela na infekciu, dokonca požadoval pre seba najprísnejší trest.“
„Čo to bolo? Čo povedala?“
„Z posledných síl povedala: môžem vám ešte nejako pomôcť?“
„Čože?“
„Áno. Viete Rafael, je to hrozná tragédia, matka by asi nemala takto uvažovať, no mňa to napĺňa hrdosťou na svoju dcéru. Ja by som to nedokázala. Nedokázala by som v takej chvíli myslieť v dobrom na násilníka.“
„A prečo by ste mali?“
„Rafael. Chlapče. Aké myšlienky si pestujeme taký sme a tak sa nám aj vodí. To nie sú prázdne frázy zo školských učebníc. Ja nechcem žiť v zášti a nenávisti.“
„Ale veď zločinci musia byť potrestaní.“
„To áno, potrestali ho podla zákona, odpustenie je však iná vec.“


Rafaelov návrat
„Prečo ste prišli mladý muž?“ Spýtala sa riaditelka Strednej erotickej školy Rafaela, „po vašom úteku z vyučovania by som povedala, že sa sem už nikdy nevrátite.“
„Chcem znovu nastúpiť do služby,“ odpovedal Rafael, „ten útek ma velmi mrzí. Ako by som to mohol odčiniť?“
„Ja vás chápem. Dievčatá v prvom ročníku sú neskúsené. Teda okrem tých, ktoré majú za sebou pobyt vo výcvikovom tábore. Osemdesiat percent modelov túto službu nevydrží, ale vy ste aj tak jedinečný. Ste prvý, kto ušiel priamo z hodiny a tiež prvý, kto sa vrátil.“
Rafael stál s pevne zovretými perami. Riaditelka pokračovala.
„Vo vyšších ročníkoch nemám žiadne volné miesto. Iba to vaše v prvom zostalo neobsadené.“
„Veď ja chcem presne to isté miesto. A rád by som poskytol hodiny zdarma pre tú študentku v okuliaroch, neviem presne ako sa volá.“
„Povedzte mi mladý muž, ako vám mám dôverovať, že mi znovu neujdete?“
„Slúbil som to Rite,“ povedal Rafael...

Návrat na úvodnú stranu

Milujem keď vzdychá muž

Venované Kataríne

Milujem keď vzdychá muž. Dostal som sa k tomu celkom náhodou, po tom čo sa do nášho domu nasťahovali noví susedia. Začalo to hneď v prvú noc, ako sa objavili v byte nado mnou. Milovali sa radi, často a ani nie príliš hlučne, tenké betónové steny domu sú však dokonale „zvukovodné“.
Obvykle to začínalo smiechom, nežný ženský chichot sa doberal s mužským hlasom (konkrétne slová sa nedali rozoznať, len farba hlasu a intonácia), pokračovalo to hlasným zavŕzganím dreva a posteľných strún. To bol moment, kedy sa bežné laškovanie menilo na erotické vzrušenie, v tej chvíli som mal nielen zvuk, pred zatvorenými očami sa zjavoval aj obraz. Videl som, ako ju zvalil na posteľ. Obaja dopadli na posteľ. Drevo a struny prezrádzali, ako sa na nej hmýria, obracajú a menia polohy. Vyzliekal ju a možno i ona jeho.
Rôznorodé zvuky vystriedalo pravidelné vŕzganie strún, ku ktorému sa postupne pridávali ženské vzdychy. „ A, a, a, a, a, ááá, ááá, áách, mmmm“, slastné zvuky sprevádzajúce stupňujúce sa vzrušenie, za neustáleho vŕzgania strún ťažko skúšanej postele v stále rovnakom tempe a rytme, prinášali dobré vyhliadky na orgazmus a nahnali mi slinky do úst. Tiež sa vám zbierajú slinky v ústach pri pomyslení ma zmyslové vzrušenie, rovnako, ako pri pomyslení na grilované kura? Ja teda slintám a susedia ma nechávali vyslintať sa do sýtosti. Trpezlivé, vytrvalé trtkanie privádzalo susedu do vyšších a vyšších obrátok, až kým sa neozvalo dlhé: „ááááááááááááááááááá“ sprevádzané dvoma či troma silnejšími zavŕzganiami, po ktorých zvuky posteľných strún úplne ustali a bolo počuť len hlboké nádychy a výdychy nosom do pľúc, ktoré zrazu postrádajú kyslík. Spravila sa a ako sa spravila! Bože, ukážkový orgazmus, ako z príručky o zdravom milovaní. Noc však neskončila, po niekoľkých minútach sa pravidelné vŕzganie posteľných strún, a sním aj všetko, čo po ňom nasleduje, začalo znova. Nepúšťaval ju do sprchy iba s jedným orgazmom. Po poslednom orgazme ženy nastala malá zmena, podľa ktorej som vedel, že na túto noc nočné milovanie končí: Začal vzdychať muž! Mužovo vzdychanie som si nikdy dlho neužil, bolo krátke e efektívne, vždy viedlo priamo ku koncu. Nasledoval cupot bosých nôh na podlahe, zvuk sprchy a uvoľňujúce ticho.

To bolo osvieženie, ktoré mi toho leta priniesli milujúci sa susedia a boli by sme sa spolu tešili až doteraz, keby nebolo jedného osudného večera.
Už som spal, keď som ma zobudil pravidelný buchot do steny. Podľa ženských vzdychov som sa rýchlo zorientoval, orgazmus bude o chvíľu. Tentokrát sa zrejme susedia dotrtkali posteľou až ku stene a v zápale milovania si to vôbec nevšimli. Silný buchot do múra neprestával kým neprišlo: „ááááááááááááááááááá“. Konečne, vydýchol som si a zároveň mnou prebehla vlna obavy, veď nevzdychal muž. O chvíľu začal buchot opäť, pravidelné: „bum, bum, bum“, už netĺklo len v stene ale aj v mojich sluchách. Zdalo sa že to nikdy neskončí. Prometeovo večné utrpenie. Bum, bum, bum, bum... až kým nezačal vzdychať muž. Vzdychá MUŽ! Toto je fáza rýchleho ukončenia, o chvíľu bude koniec, cupot bosých nôh na podlahe, zvuk sprchy a... blahodárne ticho. Milujem keď vzdychá muž!
Mimochodom už tam nebývam. Nedalo sa.

Návrat na úvodnú stranu

Riťovlez

Jaro vie o tom, že je riťovlez. Je s tým zmierený, je to jeho životný štýl, jeho spôsob existencie. Najlepšie sa cíti zalezený v niekoho riti. Všetko čo vraví páchne, on to ale necíti.
V riti mu je dobre. Je tam teplo. Smrádoček ale teplúčko a bezpečne. Ani jeho hostitel ho nemóže nakopať do zadku, musel by sa najprv nakopať do vlastného. Existuje síce jedno nebezpečenstvo; je potrebné dávať si pozor na tlaky v hostitelových, črevách aby svojho hosťa, nevysral, ale to sa dá naučiť. Nedávno sa Jara chcel hostitel zbaviť. Zatlačil a bol by ho dostal, Jaro sa ale vystrčil, odhadol, kedy vypadne posledná dávka a šup naspeť, skôr než sa zavrel zvierač. „Riťovleza sa nezbavíš kamoš.“ skonštatoval s uspokojením.
Jaro občas vystrčí hlavu von a díva sa na svet. Je so sebou spokojný. Už dávno mal tendenciu zaliezť niekomu do riti, ale skutočný návod, ako to spraviť, našiel až v knihe Dalea Carnagiho Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Je to riťovlezecká biblia: „Úprimne sa zaujímajte o druhých. Chválte ich“ radí. Jaro často trénuje. Skúste to. Povezdte vlasatému recepčnému v hoteli: „Ako sa dnes máte? Ó, vy máte nádhernú hrivu! Vám príroda nadelila. Pozrite sa na moje vlasy, padajú a šedivejú, ale vy máte vlasy ako...“
Skvelé! Vidíte! Už mu povoluje zvierač, už sa chytil. Začína byť pripravený. Ešte dve-tri slová „úprimnej“ chvály a bude otvorený. Potom v nestráženej chvíli „šup“ mu do riti a viac sa vás nezbaví, bude vás kŕmiť a ochraňovať.

„Áu, čo to je? Áu, ááu.“ Jaro pocítil akési údery. Nakukol. čo sa deje. Uff, skoro dostal ranu do hlavy. Jeho hostitela kopú do zadku. „Och. To bolí.“ Jarovi v mžiku preblesla hlavou myšlienka: „Útočník musí pri kopanci vystrieť nohu, to je moja príležitosť.“ Vystihne správny moment, hop a už lezie po útočníkovej nohe do jeho riti. Tento je silnejší ako predošlý. „Hajzel,“ soptí Jaro na adresu bývalého hostitela, „ja mu zaleziem až do riti a on ma nevie ani len ochrániť. Nezaslúži si ma. Tento je mocnejší.“
Išlo to velmi hladko, tak hladko, až sa to Jarovi zapáčilo. Zaumienil si preliezať z jedného hostitela na druhého až na riaditeľstvo a potom ďalej, na ministerstvo a do politiky. Riťovlezovia majú neobmedzené možnosti. Nič im nesmrdí. Podla iných vraj smrdí všetko, čo robia a čo hovoria, im, riťovezom to ale nesmrdí. Držia sa starého rímskeho pravidla.

Ozaj, počuli ste o Brežnevovi? Bol to taký starý ruský páprda so zrasteným obočím, najvyšší predstavitel ZSSR. Toho vraj museli po smrti nechať tri dni odležať na bruchu, aby mohli vyliezť z jeho riti všetci, čo mu tam počas jeho kariéry zaliezli. A čo sa s jeho riťovlezmi stalo? Zostali bezprizorný? Vôbec nie. Vystretého Brežneva chodili božkávať nádejní nasledovníci. Každý, kto ho bozkal sa musel zohnúť. A šup! už tam aj mal riťovleza. Riťovlezovia len prestupujú. Musia vždy mať nejakého hostila, neznášajú samostatnosť. Dokážu sa zordrapovať, vykrikovať a naparovať, len keď sú bezpečne zalezení v riti hostitela.

Čo sa stalo s Jarom? Netuším. Nemám o ňom správy od čias... Je to možné? Že som si to doteraz nedal do súvislosti... Nemám o ňom žiadnu správu odvtedy, ako našu krajinu navštívil americký prezident!

Návrat na úvodnú stranu

Janova progresívna klitoritída


Chuť lízať kundu prerástla Janovi cez hlavu. Už nedokázal myslieť na nič iné, iba na lízanie. Kam sa pozrel videl kundu a seba ako ju líže. Vtedy mi zavolal. Poradil som mu to najlepšie, čo som vedel: vychádzky do prírody.
„Príroda nepomáha,“ posťažoval sa, “Choď sa tam pozrieť, príroda je plná kúnd. Na stromoch sú kundy. Uschnuté konáre odpadnú, zarastú kôrou v tvare kundy. Kundy pohltia všetko.
Park je nebezpečný, psík na vodítku je tiež kunda. Človeče malá sučka na vodítku si sadne zdvihne zadnú labku a líže si, skoro som klesol na štyri a pridal sa...“
„Nezostáva ti už nič iné, iba vyhladať lekársku pomoc,“ skonštatoval som.
Janove zúfalstvo nemalo konca. Zvýšila sa mu tvorba slín a jazyk sa akoby zvečšil. Dal si povedať, navštívil doktorku.
„Vyplazte jazyk.“ Jano vyplazil. Doktorka sa zachvela, mierne očervenela, tuhšie pritisla stehná k sebe a začala cvakať prepisovačkou v ruke.
„Dobre môžete to schovať,“ prepisovačka sa otvárala a zavárala, doktorka sa sústreďovala. „Popíšte mi ako sa to prejavuje.“
Jano vysvetlil. Po ordinácii prešla sestrička v krátkej sukni. Mala masívne dobre stavané stehná. Jano preglgol sliny. Radšej začal pozorovať olupujúcu sa farbu na drevenom ráme okna ordinácie.
„Skúste mi povedať presnejšie.“
„Je to klitoris,“ povedal, „predstavím si klitoris, začnú sa mi robiť sliny, pocítim také brnenie v jazyku a zároveň strach, že sa prestanem ovládať.“
„Mhm,“ zahmkala doktorka, „klitoritída, v progresívnej forme.“
„Čo to znamená, že v progresívnej forme?“
„U tohto typu ochorenia, ide o rozšírenie aj na iné časti tela. Znamená to, že chuť oblizovať klitoris prejde postupne aj na oblizovanie podpazušia, nôh, zadku a tak ďalej.“
„Dá sa s tým niečo robiť?“
„Zo všetkým sa dá niečo robiť. Musíte byť trpezlivý. Dostanete lieky, ich účinok sa začne prejavovať po šiestich týždňoch užívania. Úprimne povedané príčinu neliečia, iba blokujú prejavy. Budete sa s tým musieť naučiť žiť mladý muž. Dám vám doporučenie na poštu.“
„Na poštu?“
„Budete olizovať známky. Olizovanie známok by vám malo natolko unaviť, že už nebudete chcieť oblizovať nič iné.“
Jano bol na pošte iba jeden deň. Katastrofa začala hneď v kancelárii vedúcej. Vedúca tvrdila, že Janovej diagnóze neverí. Zamkla kanceláriu a musel jej svoje chute predviesť. Potom ho poslala do doručovatelne, miestnosti určenej na triedenie pošty, kde strihalo nôžkami množstvo poštárok. V ten deň bola pošta doručená o niekolko hodín neskôr. Doručovali ju vysmiate a spokojné poštárky.

Volala mi Janova matka. Jano sa uzavrel do ulity. Sedí doma, nikam nechodí, s nikým sa nebaví. Vyrozprával mi svoju „poštovú“ skúsenosť. Bol nešťastný. Všetko mal uslintané: stôl, stoličky, lampu na nočnom stolíku, radiátor. Jazyk mal sploštený a široký.
„Paráda, povylizovať tolko ženských,“ povedal som mu.
„Ty si pako. Ty tomu nerozumieš. Neviem to ovládať, keď mi ju otrčia, musím lízať. Vylízal som aj starej tlstej upratovačke. V jej stehnách som sa hrabal jak v huspenine. Neholila si.“
„Úúúú fakt,“ stiahlo mi žalúdok, príliš živo som si to predstavil, až som sa musel chytiť za brucho.
„Nemôžem si pomôcť, už lížem aj nábytok.“
Pri odchode som skočil na záchod vyčúrať sa. Záchod sa blyšťal a nepáchol chemikáliami.

Janova matka je nešťastná, Jano ju nechce vidieť. Do dverí na izbe vyrezal otvor na podávanie jedla. Ledva rozpráva. Nechodí po dvoch, ani po štyroch. Chodí „po troch“, predklonený sa jazykom opiera o dlážku a poháňa sa nohami. Na stenách má uslinené pásy široké dvadsať centimetrov. Neviem či berie lieky. Už sa so mnou nechce stretávať.

Idem k Janovi. Som zvedavý ako je na tom. Našiel som si zámienku. Jano miluje filmy, zohnal som Casablancu, kultový film z roku 1942. Hrá tam Ingrid Bergman. Janova matka si hneď v dverách dáva prst cez ústa: „Pššš.“ Vedie ma po špičkách k Janovej izbe. Klaknem si k otvoru na podávanie jedla. Bolia ma kolená, nie som zvyknutý klačať na parketách. Jana nikde nevidím. Pozriem sa spýtavo na jeho matku. Prstom ukazuje smerom hore. Pozerám na plafón. Jano skrčený v polohe plodu sa plazí po plafóne na obrovskom jazyku v dĺžke celého tela.

Návrat na úvodnú stranu

Rečnícke umenie


- Tebe to mele človeče. Mohol by si byť nejaký politik alebo športový komentátor v rozhlase alebo čo.
- Mne že to mele? Ha-ha-ha, to si ešte nepočul Wiliho.
- Wiliho, čo sa vrátil z basy?
- Áno, toho. To, čo predviedol Wili, nemá obdobu. Wili by mal dostať nobelovku za rečníctvo. Vieš čo je kritériom dobrej rozpravy? Výsledok. Keď ti povedia: pekne si to povedal, vieš nádherne rozprávať, tak si v háji, unikol im obsah, nevypočuli si podstatu reči, počúvali len formu. Dobrý rečník môže byť hoci aj koktavý a šušlavý dokopy, dôležité je len to, aby po prednesenej reči ludia povedali: tak sa teda veci majú, s tým musíme niečo spraviť...“
- Čo takého Wili povedal?
- Ani by som ti to nemal hovoriť, vieš, vlastne je to súkromná vec Wiliho a Sandry. Je to tak výnimočné, že to už Sandra nevydržala, musela to niekomu povedať. Pozri, prezradím ti to, ale musíš mi niečo slúbiť, slúb, že to nikomu nepovieš, hlavne Wili sa nesmie dozvedieť, že o tom niekto vie, ten by ju dorazil a aj mňa.
- Jasné, slubujem. Nič si mi nepovedal. Vypustím to z hlavy, hneď, ako mi o tom porozprávaš.

- Ok, tak teda, keď sa Wili vrátil z veznia, Sandra vedela, akú chuť bude mať na sex, chcela si spraviť domáce video na pamiatku, originálne domáce video zachytávajúce spalujúcu žiadostivosť, dychtivosť, nadržanosť a nedočkavosť muža, ktorý štyri roky nemal sex so ženou. To sa však, chúďa Sandra, prerátala. Wili vôbec nezareagoval podla jej očakávaní. To čo nasledovalo ju úplne dostalo.
Wili si ju nežne položil na postel, tak, že nohy zostali na zemi, vyhrnul jej sukňu, roztiahol nohy, klakol si medzi ne a začal sa jej prihovárať. Neprihováral sa ale Sandre, neuveríš, prihováral sa jej vagíne. Ja som to videl, fakticky mi to video ukázala. Wili tam klačal a hovoril s vagínou: Pičurenka moja sladká, konečne som tu, konečne ťa mám na dosah pier, môžem ťa vybozkávať do sýtosti. Ani nevieš ako často som na teba myslel, myslel som na teba každý deň, sníval som o tebe každučkú noc, to ty si ma uržiavala pri živote, ty si dávala môjmu životu zmysel. Videl som ťa pred očami takúto, zakrytú vypratými voňavými gaťkami ako obopínajú tvoj pahorok a zvýrazňujú jeho krivky, ako naznačujú záhybom kde je vchod do siene rozkoší, do útrob vlhkosťou, teplom a vôňou naplneného tunela plného vášne. Bože, ako som sa tešil na toto stretnutie.
Sandra ho nechala, neprerušovala ho, bola zvedavá, čo všetko z neho výde von. Bola síce trochu zmetená, ale zároveň aj fascinovaná Wiliho premenou, toto bola poloha v akej ho nielen nepoznala, ale ani vôbec netušila, že také niečo v ňom môže vzniknúť. Nechala sa unášať prúdom slov, riavou myšienok a myšlienkových pochodov a bola velmi zvedavá, kam to až môže zájsť.
Videl som ťa, vo všetkých polohách, cítil som ťa v nozdrách, cítil som tvoju vlhkosť na zasunutom prste, tvoju chuť na jazyku, videl som ťa zblízka, zblizúčka, každú bodočku po odstránenom chĺpku, pristrihnutý pásik ochlpenia, ktorý ako šípka smerovníka ukazuje kde je to najkrajšie miesto na ženskom tele. Wili priblížil pery celkom k vagíne a jemne pošepol: milujem ťa nadovšetko drahá sladká pičurenka.

Ak by to nebola Sandra, ale nejaká iná ženská, už by sa dávno urazila, že s ňou jedná dehonestujúco, že ju zdegradoval na vagínu, za zdroj uspokojenia. Celý jeho výkon by bol v háji, každá iná by mu to zatrhla, je to dielo oboch, bez Sandry by ten monológ nemohol nikdy vzniknúť.
Wili jej pomaličky sťahoval nohavičky. Sandra sa zachvela a zavzdychala. Keď Wili zbadal vlhkú škvrnu na nohavičkách, pokračoval: bóže, ty si už pripravená, ty si už vlhká a voňavá, pulzujúca životom, ty už chceš prijímať. Prijať muža, nechať ho v sebe rozpustiť, nechať ho preletieť tunelom, poskytnúť mu zážitok bezváhového stavu, šialenú jazdu nezmeratelnou rýchlosťou, končiacu vo výbuchu svetla, kozmickom orgazme, aký zažívajú ludia v okamžiku smrti, a tí z nich, ktorým sa podarí vrátiť, ho nazývajú mystickým zážitkom. Ty moja jedinečná, spravodlivá a láskyplná pičurka. Že si sa na mňa tešila rovnako, ako ja na teba, že už čakáš, kedy ťa pohladím prejdem prstom po tvojich pyskoch od zadku až ku klitorisu, kedy si zvlhčím prst v tvojom tuneli a zakrúžim ním po tom gombíčku schovanom v kapucni, po hrášku, nadúvajúcom sa malilinkom penisíku tvojho klitorisu? Ty vieš čo je to túžba, tešíš sa a je ti jedno kto po tebe zakrúži, kto sa do teba vnorí, nepoznáš egoizmus, si priprávená dávať, celkom sa rozdávať, na rozdiel od hláv majiteliek, ktoré sa bránia pocitom pretože nezodpovedajú tomu, čo do nich zaštepili doma, v škole, v kostole... Ty vieš byť spravodlivá a vieš reagovať na všetkých, si hrnček var a stolček prestri sa. Môžeš dávať a nikdy sa ti neminie. Rozprávková, vznešená, cnostná, spravodlivá, milujúca a oddaná pičurka. Zbožňujem ťa. Bože môj, bože môj, ako dlho som čakal na túto chvílu.
Keď boli nohavičky dolu, jemne ich poskŕčal do dlaní, vnoril do nich tvár a zhlboka sa nadýchol. Nádhera, nádhera, pokračoval. Zavrel oči a na chvílu zostal s tvárou ponorenou do svojho sna do nohavičiek. Keď sa spamental, v očiach sa mu objavili slzy. Pozeral sa na obnaženú vagínu a plakal.
Boskynka moja, prameň lásky a nekonečnej radosti, už som tu, už som pri tebe, vidím ťa, cítim ťa...
Prstami rozhrnul velké pysky ohambia sklonil k nej tvár a nadýchol vône z jej vlhkosti, ktorá sa nezadržatelne rinula zo Sandrinej vagíny. Sandru striaslo vzrušením. Akoby ju chcel celú vsať do svojich plúc, zachytiť každučkú pachovú molekuku, rytmicky vdychoval krátkymi nádychmi a vydychoval. Sandra cítila jeho dych úplne všade, vlhký horúci a zároveň chladivý vzduch rytmicky narážal na jej najcitlivejšie miesta, zvuk Wiliho dychu ju zbavoval zmyslov a vtedy... a vtedy sa spravila.
Áno kamarát môj, spravila sa, dospela k orgazmu z jeho kecov a rytmického dychu. Dostal ju, ukecal ju až k orgazmu... Vážne.

Návrat na úvodnú stranu