Mladé dievča so súmernou tvárou, velkými perami a výraznými
zelenými očami sa, len čo si sadnem oproti nej v autobuse mestskej hromadnej
dopravy, zasmeje. Vždy sa na mne smejú: možno jej je smiešny môj sveter opásaný
okolo pása s rukávmi hompálajúcimi sa v rozkroku; možno sa zabáva na žltočiernej
šiltovke, čo som si sňal z hlavy alebo na tom, ako som si automaticky prečesal
prstami zbytok vlasov na hlave, neviem. Z jej úsmevu cítiť jasné
pohŕdanie. Zrejme si myslí: čo na mňa čumí, starý chlípnik. Skúmam ju ešte
zlomok sekundy a potom odvrátim tvár, predstieram nezáujem, chcem jej dať
najavo, že nie som starý chlípnik (teda som, ale aj tak nemám o ňu záujem).
Výraz jej tváre sa vráti do predošlého stavu. Zvraštené obočie a zvlnená
plocha medzi ním vyžaruje lútosť, možno sebalútosť.
Je tak mladá a krásna, no čelo už má pokryté
vodorovnými vráskami zarytými hlboko do pokožky – to dievča nad niečím hlboko
uvažuje a to už niekolko rokov, súdiac podla hĺbky vrások. Znovu mi na ňu padne
zrak. Hladí niekam do neznáma zabratá do seba. Meravý pohlad prezrádza, že sa teraz
lutuje. Ani sa mi nechce predstavovať si, čo ju trápi, ale asi to bude vzťah
s otcom, ten pohŕdavý úsmev pri mojom príchode možno nepatril mne osobne...
Ak by som mal dvadsať, povedal by som jej: to, čo ťa
trápi, nie je také dôležité ako sa zdá. To by ju iste zaujalo.
Keď som mal dvadsať, tak som si oproti krásnemu
dievčaťu ani nesadol. Bál som sa. Z krásnych dievčat sa mi roztriasli
kolená aj hlas. Nevedel by som, čo jej povedať a ak by zo mňa niečo vyšlo,
bolo by to zrejme trápne.
Ak by som mal dvadsať a terajšie skúsenosti,
mohol by som sa jej bez problémov prihovoriť, ale akákoľvek je krásna, nespravil
by som to. S melancholickou kráskou nie je zábava, treba sa ňou stále
zaoberať, riešiť jej neriešiteľné problémy, znášať nevyspytateľné
extatické stavy v čase precitnutia a náhle upadnutia do melanchólie
bez zjavnej príčiny. Nie, nie, ak by som mal dvadsať a terajšie skúsenosti,
vybral by som si sebaistú, ale nie dominantnú ženu.
Zažívam prekvapivý stav uspokojenia z toho, že
táto krásna deva nemá nado mnou žiadnu moc. Pokojne sa obzerám po celom
autobuse a vôbec sa nemusím nútiť, aby som sa na ňu nepozrel - prestala ma
zaujímať.
Zrak sa mi pristavil na žene v mojom veku.
Stojí držiac sa tyče. Pod krvavými vodnatými očami má výrazné, splasnuté vačky.
Tvár má pokrytú presvitajúcimi žilkami, vlasy a nechty neupravené, šaty
takmer mužské. Vyžaruje z nej odhodlanie... odhodlanie zohnať ďalšiu flašu.
Tú ženu ničí alkohol.
Po troch mesiacoch strávených prevažne v jednej
miestnosti, s kilami antibiotík, bolesťou hlavy a bez možnosti
poprechádzať sa po vonku, som sa cítil na samovraždu. Ale tento autobus mi
vlieva novú energiu. Na koho pozriem, do toho vidím. Nevidím len ludí, vidím
príbehy, vidím, čo ich priviedlo do stavu, v ktorom sú dnes a kam sa
budú uberať v budúcnosti. V celom autobuse niet jediného šťastného
človeka, všetkých niečo trápi okrem trojice mladých dievčat, ktoré práve
pristúpili a jedna z nich už telefonuje. Na plné ústa oznamuje
komusi, bez ohladu na spolucestujúcich, kde sa práve nachádza a kedy asi
bude na určenom mieste. Správa sa akoby v autobuse okrem nej a jej spoločníčok,
s ktorými udržuje zrakový kontakt, nikto nebol. Kvôli jej telefonátu vôbec
nepočuť hlásenie o nasledujúcej stanici. Nevadí, mesto je aj tak malé. Bezstarostnosť
mladých dievčat nieje skutočné šťastie, je to len neznalosť života.
Zrazu sa mi spojil zrak so staršou ženou. Pozorovala ma, ako pozorujem
trojicu dievčat. Neuhnem pohladom, nech vie, že sa mi nepáči, ako sa na mňa
pozerá, ako ma šacuje, odhaduje čo som zač a snaží sa preniknúť do môjho
vnútra. Striga stará, ako si dovoluje posudzovať ludí v autobuse?!
17.2.2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára