Šiltovka mi vonia májovkami

Májovky sú už očistené a schované v chladničke, zajtra z nich bude polievka, ale šiltovka, do ktorej som ich nazbieral vonia po nich stále.

Jar.

Sledujem ako rastú kvety tráva a tak. Prekvapili ma sedmokrásky, ktoré som videl ako prvé. Snežienky nerátam, lebo tie v parku, či na mestských trávnikoch nevidieť. Tiež nerátam rôzne málo známe kvietky. Takže sedmokrásky nielen vyrašili ako prvé, ale rastú stále. Na trávnatých plochách sa objavili najprv v spoločnosti fialiek, teraz už aj s púpavami. Pred panelákmi a predmestskými domami, kde je slnečné teplo viac koncentrované už kvitnú púpavy naplno. Niektoré trávniky vyzerajú ako žltozelený koberec. V parku sa objavujú polorozvinuté nesmelé púpavy na krátkych dúčalách, teda stopkách. Môj otec nazýva duté stopky dúčalami. Zaujímavé slovo a výstižné, dutá stopka – dúčala.

Ešte stále kvitnú zlaté dažde a čerešne. Z čerešní opadávajú biele lupienky okvetných lístkov vyzerá to akoby snežilo.

Na vychádzke som sa rozhodol pohladať ďalšie kolesá (čarokruhy) májoviek. Tie s ktorých zbieram úrodu už niekolko rokov sú málo výdatné, sotva vyjde na polievku. Sledoval som na trávnikoch typické znaky tmavozelené pásy trávy trochu vyššie ako okolie. Sú krásne viditelné aj zdialky tmavé kruhy v bledšej tráve vyniknú. Našiel som ich zopár, len tak námatkovo som popozeral či v nich niečo rastie, ani som nerátal, že by už mohlo, ale rástlo. Bledé klobúčiky májoviek velkosti posledných článkov prstov všetkých druhov, od malíčka až po palec, sa na mňa usmievali z porastu a tíško, aby ich iní hubári nezačuli mi vraveli, tu sme, tu sme, pozbieraj nás do polievky, juj jak sa tešíme, že si zaplávame so zeleninkou a krupicovými knedličkami, ber nás. Vyslyšal som ich. Dal som dolu šiltovku a opatrne som ich do nej povyberal. Bola tam aj ďalšia várka, takí drobci ešte menší ako posledný článok malíčka, tých som nechal podrásť. Možno sa za nimi ešte vyberiem alebo ich nechám iným nálezcom.

Májovky majú nezamenitelnú vôňu. Prenikavú a intenzívnu. Len na ne pomyslím a už sa mi zbiehajú slinky. V tomto období si ich nemôžete pomýliť s ničím iným, nič podobné ešte nerastie. Iné to je s májovkami v auguste. V auguste májovky bežne nerastú, môžu sa síce zísť správne podmienky na ich rast, v takom prípade vyrastú aj v auguste, ale vtedy si ich môžete lahko spliesť s ... bože ani za svet si neviem spomenúť na ich zmenený názov. Kedysi sa to bol zvonovec olovový ale nejaký blb sa rozhodol pomeniť názvy rastlín, aby nebral v ústave (JULS) peniaze nadarmo a teraz sa to volá inak. Zbehne pozrieť do knižky.

Už to mám: hodvábnica velká. To je oblúbená „májovka“ môjho otca. Raz ju v auguste doniesol a odvtedy ho máta každoročne. Aj vlani, strčil ju do košíka a doma nás presviedčal, že je to májovka a že on ju dobre pozná. Ale nás s mamou už nedostane, jeden pobyt v nemocnici nám stačil (píšem o tom v poviedke Andel).

Kecám, táram privela. Teraz sa všeci vrhnú na moje čarokruhy.

Uff. Neverte mi. Som strašný klamár. Všade okolo nás sú hodvábnice. Jediné čo je pravda je, že sú fakt jedovaté. Májovky v našich končinách vôbec nerastú, ba vôbec nerastú v prírode, sú to umelo pestované huby z Južnej Ameriky. Pôvodne rástli v sopkách, lenže všetky sopky, v ktorých sa volne vyskytovali, už vybuchli. Správne by sa mali volať Mayovky, lebo ich pestujú Mayovia v kamenných pyramídach na náboženské účely. O tom sa velmi nedočítate. Je to tajné. Sám riskujem postih za to, že som vyzradil tajomstvo. Rátam s tým, že potomkovia starých Mayov neovládajú slovenčinu a nikdy sa nedozvedia o tom, že ich tajomstvo poznáte. Tie huby sú tak agresívne, že keď sa nimi potrie hruď úbohého obetovaného tvora, srdce mu z nej samo vyskočí. Zaviedli ich hneď po tom, ako im conquistadori zakázali rezať srdcia nožíkmi. Zainteresovaní sa môžu presvedčiť, že srdcia vyskakujú samé, ale málokto vie, že hrude mali predtým potreté čerstvými Mayovkami. Ak by mi náhodou vyskočí srdce z hrude, neverte tomu, že to bolo prirodzenou cestou.

Laco Remeň, 13. apríla 2009

Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.