Mušky - nervušky

Dnes nepracujem, potrebujem oddych od monitora, od klávesnice, oddych od rozmýšlania. Nerobím nič. Lenže ničnerobenie zabíja, ničnerobenie je nuda, nudu sprevádza smútok a so smútkom prichádza depresia. Plná hlava hnusných nezastavitelných myšlienok, myšlienkový vír privádzajúci ludí do šialenstva. To nedopustím. Zdvihnem svoju riť z postele a niekam vyrazím. Je krásny deň, príliš slnečný na prechádzku. Pražiace slnko. Musím vyraziť na huby, do tieňa stromov. Premáham odpor tela. Stačí prvý krok a už bude dobre. Konečne stojím na nohách, obliekam si staré nohavice, už ma nič nezastaví. Výborne.

Hríby sú v celom tríbečskom pohorí. Mierim do Jelenca, asfaltka tam vedie až do lesa. Stačí zaparkovať a... len čo otvorím dvere, ešte som ani nevystúpim, už vidím vedla auta dva krásne mladunké suchohríby. Les ma víta. Zamknem auto, skontrolujem výstroj: plátenná taška na pleci, vreckový nožík v zadnom vačku, foťák za pásom, pollitrová minerálka v ruke. Idem na to.

Cítim lesné vône, vlhkosť v tieni stromov, presvitajúce lúče slnka na čistinkách, počujem lesných vtákov, vidím nemotorné motýle mávajúce čiernymi krídlami s bielymi bodkami, pavučina odráža svetlo od nitiek spletených do terčovitého tvaru. Chce sa mi spievať. V mysli a na perách sa mi objavuje, súčasne v jednom momente, melódia a text piesne os skupiny REM, Man On The Moon:

Mott the Hoople and the Game of Life. Yeah, yeah, yeah, yeah

Andy Kaufman in the wrestling match. Yeah, yeah, yeah, yeah

Pieseň z rovnomenného filmu Miloša Formana o komikovi Andym Kaufmanovi. Milujem ten film. Neviem poriadne slová, preto mi do melódie vlezú vlastné:

Andy Kaufman nudu zaháňa. Je, je, je, je

Predpíšte mi Andyho Kaufmana. Je, je, je, je

Idem po lese, pospevujem si a sliedim po zemi, okolo stromov, na okrajoch húštin. Plávky, muchotrávky červenkasté (my ich voláme godole), suchohríby. Som spokojný, som pokojný. Viem, že spievanie je činnosť mysle, že to nie je jej vyprázdnenie, vyčistenie, že to je len prekrytie iných myšlienok, ale nevadí mi to, čakám na príval endorfínov. Endorfínový trip. K tomu treba aspoň pätnásť-dvadsať minút rýchlej chôdze. Zamierim si to do kopca. Krásne lesy, kto chce rovinku, nájde si rovinku, komu sa páčia kopce, má ich tu. Pot sa mi leje z čela, cítim každý sval na nohách, cítim, ako sa naťahujú a zmršťujú. Perfektné. Huby, zdá sa, sa na chvílu schovali, nechcú mi kaziť výstup.

Som na kopčeku. FUNGUJE TO! Prázdna mysel, nič v nej nebeží, mysel pripravená prijímať krásu okolo seba. Stromy, mach, potôčik pod kopcom, trávu, lístie, huby.

Huby sú odmena, bonus a nie ciel. Do lesa treba ísť bez očakávaní, nečakať nič, len prijímať čo les dáva. Nemusí vydať ani jeden hríb. Keď žiadny neočakávate, neznervózni vás to, nepoloží, naopak, les vám vydá potrebnú dávku pokoja. Pokoj duše nakúpite, len keď nič nečakáte. Ani len ten pokoj nie.

Godole, krásne godolky, mladé s uzavretým klobúkom a širokou stopkou, šťavnaté trojvidličkové huby. Jedny z najlepších. Sedia si tu a čakajú, kým ich po jednom pozbieram, očistím nožíkom stopku od hliny, odrežem červavú časť a položím do tašky. Plávky, čisté bez jedinej dieročky, len trochu ohryzené od slimákov. Zoberiem jeden hríb, pomaličky čistím klobúk od zvyškov lístia a očami pritom sliedim po okolí, hladám mu rodinku, tamto, tamto má súrodenca, hneď som pri tebe, neboj. Takto chodím od hríba k hríbu a kým jeden čistím, očami jastrím po ďalšom. Vyzbieram a idem ďalej, kráčam riedkym dubovým lesom, medzi stromami rastie mach, nádherný machový koberček. A tu zrazu z briežka trčí dubáčik. Dubák, král hríbov.

Kde si bol kamarát? Dobre, že si tu. Už som myslel, že sa ani neukážeš, rozprávam sa s ním. Ja sa rozprávam s dubákom? Hovoril som to nahlas, či len v duchu? Neviem. To už nikto nezistí. Prisahal by som, že nahlas. Alebo nie? Myšlienka vyslovená, či nevyslovená, sú si teraz rovné. Prichádza spomienka na hádky s bývalou manželkou. Spomienka na jednu hádku, do ktorej sa zliali všetky podobné:

 - Veď som ti hovoril, že pôjdem...

 - Nič si mi nehovoril.

 - Hovoril, jasne si spomínam.

 - Klameš, nič si mi nehovoril.

 - Ty klameš... alebo máš deravú hlavu.

Možno mala pravdu. Možno som si len pomyslel, že mám niekam ísť, ale nevyslovil som to. Možno som jej krivdil. Cítim lútosť, očistnú katarznú lútosť. Nenechám sa zaplaviť smútkom, kráčam dolu k jazierku, kde ma čakajú dva krásne kozáčiky... a mušky. Mušky poletujúce okolo očí, uší, úst a nosa. Vyberám si jednu z oka, čo tam uviazla pri mrknutí, oháňam sa po tých, čo mi bzučia pri uchu, oháňam sa rukou, čiapkou, krútim hlavou. Nič nepomáha. Tie mušky sa rozhodli pripraviť ma o nervy. Mušky - nervušky. Sú otravné a neobytné, presne ako myšlienky. Bežím k autu.

Laco Remeň, sobota 21. júna 2008  

Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.