V aute máš hovno

Predvčerom ku mne prišiel kamoš, O.K., aby ma vytiahol niekam von, na kávu a na kus reči. Sadli sme do jeho auta, ale skôr, než sme vyrazili do jednej z nitrianskych galérií, zamierili sme do lekárne, lebo si vraj súrne potrebuje kúpiť akési zdravotnícke pomôcky.
„Počkaj ma v aute,“ povedal O, ale mne sa v aute čakať nechcelo. Vystúpil som a trochu sa poprechádzal po chodníku pred lekárňou a po parkovisku. Keď som nasadal späť do auta, bolo mi niečo divné - prečo mám na podrážke topánky prilepené lístie zo stromov? Hneď v tej sekunde som mal podozrenie, že je prilepené psím hovnom. A naozaj, keď som sa trochu nahol, hneď ma naplo.
Od hovna ma vždy napína, mám to už od detstva. Na psie hovná si dávam dobrý pozor, ale toto bolo dobre maskované vrstvou pestrofarebného jesenného lístia.
Vystúpil som z auta a predklonený sa oprel rukou o strom, čakajúc či budem vracať. Po niekoľkých minútach som to, aj keď so slzami v očiach, predsa len rozdýchal. Očistil som si topánku o trávnik a dobre vyšúchal v troche štrku, čo zanechali zrejme stavbári za trafikou.
Sadol som si na zadné sedadlo, aby som náhodou kamarátovi auto neovracal, keby som zacítil hovno na dlážke.
„To auto mi pekne očistíš,“ povedal O.
„Jasné, očistím. Kúpim v drogérii vlhčené utierky.“
V kaviarni sme si pozreli emaily na notebookoch cez wi-fi, vypili kávu, trocha pokecali.
„Dostal som chuť prejsť sa,“ vravím, „pôjdem domov pešo.“
„Treba sa trochu hýbať,“ odpovedá O uznanlivo. Zrazu mu zapne: „Ešte to, chceš sa vyhnúť čisteniu auta! Poď pekne so mnou.“
„Nejdem,“ vravím mu položartom, „ty máš v aute hovno.“
„Toto je spravodlivosť? Zašpiní mi auto a ešte sa aj sťažuje.“
Nedalo sa tomu vyhnúť, kúpil som vlhčený toaletný papier a s najvyšším sebazaprením očistil dlážku auta.
Nebol by som si to ani zapisoval, veď, čo tam po jednom psom hovne, keby som o dva dni nenavštívil iného kamaráta, Michala.
Michal chová hady a dvoch jazvečíkov. Tí psi ma poznajú, bol som už u Michala mnohokrát, no dnes sa správali prekvapivo. Menší z psíkov, mladá sučka, sa rozštekala a keď som vkročil dnu, bleskovo ma rafla za predkolenie. Pes, starší jazvečík, jej išiel na pomoc. Michal ho chytil za kožuch a zdvihol do vzduchu, lebo obaja psíci boli takí rozrušení, že vôbec nepočúvali jeho povely.
„Nehral si sa po ceste s nejakým psom?“ spýtal sa Michal, keď sa upokojili.
„Nie, ale predvčerom som stúpil do psieho hovna.“
„Máš šťastie, že ťa rafla sučka a nie pes, vieš aký ten má stisk v tlame? Na ulici má rešpekt. Narobil poriadky aj so susedovým vlčiakom a raz rozhrýzol loptičku určenú pre pitbula.“
O chvílu sa už mladá jazvečíčka nechala škrabkať za ušami, olizovala mi ruku a keď som si sadol, lahla si mi do lona.
„Vidíš aká je... určite bola v minulom živote prostitútka,“ vraví Michal.


Laco Remeň, 21. októbra 2010

Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.