Zobrazujú sa príspevky s označením poviedky. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením poviedky. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa, 1. novembra 2009

Riťovlez

Jaro vie o tom, že je riťovlez. Je s tým zmierený, je to jeho životný štýl, jeho spôsob existencie. Najlepšie sa cíti zalezený v niekoho riti. Všetko čo vraví páchne, on to ale necíti.
V riti mu je dobre. Je tam teplo. Smrádoček ale teplúčko a bezpečne. Ani jeho hostitel ho nemóže nakopať do zadku, musel by sa najprv nakopať do vlastného. Existuje síce jedno nebezpečenstvo; je potrebné dávať si pozor na tlaky v hostitelových, črevách aby svojho hosťa, nevysral, ale to sa dá naučiť. Nedávno sa Jara chcel hostitel zbaviť. Zatlačil a bol by ho dostal, Jaro sa ale vystrčil, odhadol, kedy vypadne posledná dávka a šup naspeť, skôr než sa zavrel zvierač. „Riťovleza sa nezbavíš kamoš.“ skonštatoval s uspokojením.
Jaro občas vystrčí hlavu von a díva sa na svet. Je so sebou spokojný. Už dávno mal tendenciu zaliezť niekomu do riti, ale skutočný návod, ako to spraviť, našiel až v knihe Dalea Carnagiho Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Je to riťovlezecká biblia: „Úprimne sa zaujímajte o druhých. Chválte ich“ radí. Jaro často trénuje. Skúste to. Povezdte vlasatému recepčnému v hoteli: „Ako sa dnes máte? Ó, vy máte nádhernú hrivu! Vám príroda nadelila. Pozrite sa na moje vlasy, padajú a šedivejú, ale vy máte vlasy ako...“
Skvelé! Vidíte! Už mu povoluje zvierač, už sa chytil. Začína byť pripravený. Ešte dve-tri slová „úprimnej“ chvály a bude otvorený. Potom v nestráženej chvíli „šup“ mu do riti a viac sa vás nezbaví, bude vás kŕmiť a ochraňovať.

„Áu, čo to je? Áu, ááu.“ Jaro pocítil akési údery. Nakukol. čo sa deje. Uff, skoro dostal ranu do hlavy. Jeho hostitela kopú do zadku. „Och. To bolí.“ Jarovi v mžiku preblesla hlavou myšlienka: „Útočník musí pri kopanci vystrieť nohu, to je moja príležitosť.“ Vystihne správny moment, hop a už lezie po útočníkovej nohe do jeho riti. Tento je silnejší ako predošlý. „Hajzel,“ soptí Jaro na adresu bývalého hostitela, „ja mu zaleziem až do riti a on ma nevie ani len ochrániť. Nezaslúži si ma. Tento je mocnejší.“
Išlo to velmi hladko, tak hladko, až sa to Jarovi zapáčilo. Zaumienil si preliezať z jedného hostitela na druhého až na riaditeľstvo a potom ďalej, na ministerstvo a do politiky. Riťovlezovia majú neobmedzené možnosti. Nič im nesmrdí. Podla iných vraj smrdí všetko, čo robia a čo hovoria, im, riťovezom to ale nesmrdí. Držia sa starého rímskeho pravidla.

Ozaj, počuli ste o Brežnevovi? Bol to taký starý ruský páprda so zrasteným obočím, najvyšší predstavitel ZSSR. Toho vraj museli po smrti nechať tri dni odležať na bruchu, aby mohli vyliezť z jeho riti všetci, čo mu tam počas jeho kariéry zaliezli. A čo sa s jeho riťovlezmi stalo? Zostali bezprizorný? Vôbec nie. Vystretého Brežneva chodili božkávať nádejní nasledovníci. Každý, kto ho bozkal sa musel zohnúť. A šup! už tam aj mal riťovleza. Riťovlezovia len prestupujú. Musia vždy mať nejakého hostila, neznášajú samostatnosť. Dokážu sa zordrapovať, vykrikovať a naparovať, len keď sú bezpečne zalezení v riti hostitela.

Čo sa stalo s Jarom? Netuším. Nemám o ňom správy od čias... Je to možné? Že som si to doteraz nedal do súvislosti... Nemám o ňom žiadnu správu odvtedy, ako našu krajinu navštívil americký prezident!

Návrat na úvodnú stranu