Prečo sa ženám páči mužský zadok

Sú otázky, ktorým nerozumiem. Napríklad, načo ženy nosia výstrih, keď je neslušné sa do neho pozerať?, alebo prečo si staré ženy farbia vlasy na modro, poprípade na fialovo? Z takých otázok môžem zošalieť. Nedávno mi svitla nádej, pozeral som dokumentárny a film, ktorý mi dal odpoveď na jednu z nich - prečo sa ženám páči mužský zadok?

Na túto tému som jedného času robil malý súkromný výskum. Zdalo sa mi, že najlepšie spravím ak sa opýtam rovno žien. Dostal som zo desať rôznych odpovedí, ako: mužský zadok je sexi; ženám sa zadok páči lebo už detský zadok je taký zlatučký, že ho musím vždy vybozkávať keď prebalujem malého. Nedozvedel som sa nič racionálne. Mužský zadok je sexi znamená to o isté, ako mužský zadok sa mi páči. Ani záluba v detských zadočkoch sa nemôže prenášať na mužské, lebo ženám sa mužské zadky páčia skôr, ako sa im narodia deti. Vzalo mi to chuť spýtať sa žien tiež načo nosia hlboké výstrihy a prečo si staré ženy farbia hlavy na modro. Popravde, na položenie druhej otázky som nikdy nenašiel odvahu, nechcel by som tie staré dámy uraziť. Aj prvá otázka by mohla mať negatívne následky. Čo ak by ženy v mojom okolí prestali nosiť výstrihy?

Zato neodolatelnosť mužského zadku som pochopil. Pozeral som dokumentárny film o Krovákoch v Afrike. Tí ludia používajú praveký spôsob lovu antilop, spoliehajú sa na svoju vytrvalosť. Antilopa dokáže bežať velkou rýchlosťou iba krátky čas, prenasledujú ju tak dlho až ju uštvú. Prehriata antilopa klesne k zemi, kde ju Krováci dorazia takými malými, takmer detskými lukmi. Fascinujúce, slabý človek dokáže bez požitia modernej techniky zdolať desaťkrát ťažšiu antilopu losiu.

Krovácki muži majú krásne, dobe formované a pevné zadky, nepochybne od vytrvalostného behu. Pevný zadok rovná sa dobrý bežec a dobrý bežec zas dobrý lovec. Muž s pevným zadkom dokáže zabezpečiť rodinu, to je chlap, ktorého žena potrebuje a tiež jeho gény pre svojich potomkov.

Vyvinutý mužský zadok pravdepodobne ženy zaujíma už od čias, kedy sa človek začal živiť lovom na savanách. Zostalo to v nich aj keď si muža v modernej dobe vyberajú podla iných znakov. Podstata je rovnaká, muž musí dokázať zabezpečiť rodinu. K tomu už nepotrebuje krásny zadok, mladosť a vytrvalosť v behu, ženskú pozornosť priťahuje jeho postavenie, poprípade tučný účet v banke.

Vyspelý sociálny systém a rovnoprávnosť žien ale prevracia zase všetko naruby. Žena už nie je závislá na mužovi, dokáže sa postarať o seba i svoje potomstvo aj v čase keď je vo vysokom štádiu gravidity alebo keď dojčí. Nemusí sa orientovať na mužovu schopnosť zarobiť peniaze a preto sa pokojne vracia k pravekým preferenciám, k pevným oblým mužským zadkom.

Gýč

Trávim pár dní v dedine nedaleko Nitry. Nie je tu čo obzerať ani čím sa kochať, ale na prechádzku treba ísť aj tak, lebo je to najlepšie (a v tomto momente pre mňa aj jediné) antidepresívum. Monžno je to mojou náladou, alebo jednoducho je táto dedina taká, ale môj zrak sa po dva dni nezastavil na jedinom krásnom obraze, naopak to, čo som videl ma donútilo zamyslieť sa nad gýčom. Napríklad lesklo nalakovaná drevená brána s imitáciou kovania a šikmo pripevnenou podkovou svojou farbou, ktorú pre znížený farbocit nedokážem objektívne popísať, ale mne sa vidí žlto-zelená, no hlavne kriklavá, vynucujúca si pozornosť okoloidúcich, hádam dokonale napĺňa úlohu gýča, teda, zapôsobiť na vaše city. Samo o sebe by zapôsobiť na ľudské city nebolo nič zlé, ale gýč si vyžaduje vašu pozornosť, bez toho, že by nasledoval nejaký obsah, gýč nikoho neposúva dopredu, nepôsobí povznášajúcim dojmom ani neplní žiadnu estetickú funkciu.
Kedysi som nevedel rozlíšiť gýč od umenia, mohol som iba spolahnúť na autority a boli časy, keď bol pre mňa autoritou každý, kto prehlásil: toto je gýč. Teraz, keď vidím kriklavú bránu s imitáciou kovania a načierno natretou podkovou, ktorá pripútava moju pozornosť, pričom sa nedostavuje žiadne vnútorné uspokojenie, žiaden estetický zážitok, iba zlý pocit, že sa niečomu bezobsažnému podarilo votrieť do mojej mysle, môžem konečne gýč spoznať sám.
Gýč už dávno nereprezentuje záhradný trpazlík, takého nenájdete ani v tejto dedine, gýč dnes zrejme najlepšie reprezentujú preafektované blondýny s botoxovými perami, silikónovými prsami a ninisukňani odhalujúcimi dlhé nohy na ihličkových podpetkoch.
Definovať gýč ako dielo, ktorého jedinou úlohou je zapôsobiť na vaše city, znamená gýč neohraničiť, neprehlásiť úplne kategoricky toto je gýč a tamto nie, takáto definícia gýča totiž predpokladá istú intelektuálnu úroveň prijímatela. Nie každý je schopný odhaliť úmysel autora zapôsobiť a zároveň jeho neschopnosť dať dielu nejakú pridanú hodnotu. Na niekoho môže povznášajúco zapôsobiť aj preafektovaná botoxovo-silikónová blondýna, človek si pri nej uvedomí silu prírody, silu pohlavného pudu, prízemnosť jednoduchých životných cielov: dobre si zajesť, napiť sa a zatrtkať si.
Oddávať sa gýču akým sú napríklad telenovely znamená rezignovať na život. Človek ich dokáže sledovať len vtedy, ak už neplánuje so svojim životom nič spraviť, keďe už nechce na sebe pracovať, nechce sa dopracovať k oslobodzujúcemu sebapoznaniu, chce len prijímať, konzumovať, nechať si učičíkať svoje zmysly dojímavými príbehmi iných, pri ktorých mu nehrozí nebezpečenstvo zmeny vlastného života. Výhodou telenoviel a ženských románov je práve ich bezobsažnosť kombinovaná so schopnosťou zapôsobiť na city. Ludia ich potrebujú, ludia potrebujú gýč, stránia všetkého, čo by nimi mohlo naozaj pohnúť.
Taký som bol aj ja, preto som kedysi nedokázal rozoznať gýč od umenia, rozlišoval som len pekné veci, ktoré ma upokojovali a hovadiny, ktoré ma rozhádzali. Trpazlík bol pekný.
Raz som svojmu príbuznému, velkému čitatelovi kníh, daroval Orwelov román 1984. Nedokázal ho prečítať, keď som sa ho spýtal ako sa mu kniha páčila, úprimne povedal, že je to len taká fantazmagória. Vtedy som nedokázal pochopiť, ako je možné, že sa mu to nepáčilo, teraz mi to je už jasné – je spokojný so svojim životom, nepotrebuje nič viac, nepotrebuje sa nad ničím zamýšlať.
Aj ludia v tejto dedine si spokojne žijú, nepotrebujú upravovať svoje domy a okolie tak, aby povznášali ducha, zvykli si na svoj život a nechcú na ňom nič meniť, len občas ukázať spoluobčanom: Aha, máme na novú bránu!