Dnes nepracujem, potrebujem oddych od monitora, od
klávesnice, oddych od rozmýšlania. Nerobím nič. Lenže ničnerobenie zabíja,
ničnerobenie je nuda, nudu sprevádza smútok a so smútkom prichádza depresia.
Plná hlava hnusných nezastavitelných myšlienok, myšlienkový vír privádzajúci
ludí do šialenstva. To nedopustím. Zdvihnem svoju riť z postele a niekam
vyrazím. Je krásny deň, príliš slnečný na prechádzku. Pražiace slnko. Musím
vyraziť na huby, do tieňa stromov. Premáham odpor tela. Stačí prvý krok a už
bude dobre. Konečne stojím na nohách, obliekam si staré nohavice, už ma nič
nezastaví. Výborne.
Hríby sú v celom tríbečskom pohorí. Mierim do Jelenca, asfaltka
tam vedie až do lesa. Stačí zaparkovať a... len čo otvorím dvere, ešte som ani
nevystúpim, už vidím vedla auta dva krásne mladunké suchohríby. Les ma víta.
Zamknem auto, skontrolujem výstroj: plátenná taška na pleci, vreckový nožík v
zadnom vačku, foťák za pásom, pollitrová minerálka v ruke. Idem na to.
Cítim lesné vône, vlhkosť v tieni stromov, presvitajúce lúče
slnka na čistinkách, počujem lesných vtákov, vidím nemotorné motýle mávajúce
čiernymi krídlami s bielymi bodkami, pavučina odráža svetlo od nitiek
spletených do terčovitého tvaru. Chce sa mi spievať. V mysli a na perách sa mi
objavuje, súčasne v jednom momente, melódia a text piesne os skupiny REM, Man
On The Moon:
Mott the Hoople and the Game of Life. Yeah, yeah, yeah, yeah
Andy Kaufman in the wrestling match. Yeah, yeah, yeah, yeah
Pieseň z rovnomenného filmu Miloša Formana o komikovi Andym
Kaufmanovi. Milujem ten film. Neviem poriadne slová, preto mi do melódie vlezú
vlastné:
Andy Kaufman nudu zaháňa. Je, je, je, je
Predpíšte mi Andyho Kaufmana. Je, je, je, je
Idem po lese, pospevujem si a sliedim po zemi, okolo
stromov, na okrajoch húštin. Plávky, muchotrávky červenkasté (my ich voláme
godole), suchohríby. Som spokojný, som pokojný. Viem, že spievanie je činnosť
mysle, že to nie je jej vyprázdnenie, vyčistenie, že to je len prekrytie iných
myšlienok, ale nevadí mi to, čakám na príval endorfínov. Endorfínový trip. K
tomu treba aspoň pätnásť-dvadsať minút rýchlej chôdze. Zamierim si to do kopca.
Krásne lesy, kto chce rovinku, nájde si rovinku, komu sa páčia kopce, má ich
tu. Pot sa mi leje z čela, cítim každý sval na nohách, cítim, ako sa naťahujú a
zmršťujú. Perfektné. Huby, zdá sa, sa na chvílu schovali, nechcú mi kaziť
výstup.
Som na kopčeku. FUNGUJE TO! Prázdna mysel, nič v nej nebeží,
mysel pripravená prijímať krásu okolo seba. Stromy, mach, potôčik pod kopcom,
trávu, lístie, huby.
Huby sú odmena, bonus a nie ciel. Do lesa treba ísť bez
očakávaní, nečakať nič, len prijímať čo les dáva. Nemusí vydať ani jeden hríb.
Keď žiadny neočakávate, neznervózni vás to, nepoloží, naopak, les vám vydá
potrebnú dávku pokoja. Pokoj duše nakúpite, len keď nič nečakáte. Ani len ten
pokoj nie.
Godole, krásne godolky, mladé s uzavretým klobúkom a širokou
stopkou, šťavnaté trojvidličkové huby. Jedny z najlepších. Sedia si tu a čakajú,
kým ich po jednom pozbieram, očistím nožíkom stopku od hliny, odrežem červavú
časť a položím do tašky. Plávky, čisté bez jedinej dieročky, len trochu
ohryzené od slimákov. Zoberiem jeden hríb, pomaličky čistím klobúk od zvyškov
lístia a očami pritom sliedim po okolí, hladám mu rodinku, tamto, tamto má
súrodenca, hneď som pri tebe, neboj.
Takto chodím od hríba k hríbu a kým jeden čistím, očami jastrím po ďalšom.
Vyzbieram a idem ďalej, kráčam riedkym dubovým lesom, medzi stromami rastie
mach, nádherný machový koberček. A tu zrazu z briežka trčí dubáčik. Dubák, král
hríbov.
Kde si bol kamarát?
Dobre, že si tu. Už som myslel, že sa ani neukážeš, rozprávam sa s ním.
Ja sa rozprávam s dubákom? Hovoril som to nahlas, či len v duchu? Neviem. To už
nikto nezistí. Prisahal by som, že nahlas. Alebo nie? Myšlienka vyslovená, či
nevyslovená, sú si teraz rovné. Prichádza spomienka na hádky s bývalou manželkou.
Spomienka na jednu hádku, do ktorej sa zliali všetky podobné:
- Veď som ti hovoril,
že pôjdem...
- Nič si mi
nehovoril.
- Hovoril, jasne si
spomínam.
- Klameš, nič si mi
nehovoril.
- Ty klameš... alebo
máš deravú hlavu.
Možno mala pravdu. Možno som si len pomyslel, že mám niekam
ísť, ale nevyslovil som to. Možno som jej krivdil. Cítim lútosť, očistnú
katarznú lútosť. Nenechám sa zaplaviť smútkom, kráčam dolu k jazierku, kde ma
čakajú dva krásne kozáčiky... a mušky. Mušky poletujúce okolo očí, uší, úst a
nosa. Vyberám si jednu z oka, čo tam uviazla pri mrknutí, oháňam sa po tých, čo
mi bzučia pri uchu, oháňam sa rukou, čiapkou, krútim hlavou. Nič nepomáha. Tie
mušky sa rozhodli pripraviť ma o nervy. Mušky - nervušky. Sú otravné a neobytné,
presne ako myšlienky. Bežím k autu.
Laco Remeň, sobota 21. júna 2008
Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.