V aute máš hovno

Predvčerom ku mne prišiel kamoš, O.K., aby ma vytiahol niekam von, na kávu a na kus reči. Sadli sme do jeho auta, ale skôr, než sme vyrazili do jednej z nitrianskych galérií, zamierili sme do lekárne, lebo si vraj súrne potrebuje kúpiť akési zdravotnícke pomôcky.
„Počkaj ma v aute,“ povedal O, ale mne sa v aute čakať nechcelo. Vystúpil som a trochu sa poprechádzal po chodníku pred lekárňou a po parkovisku. Keď som nasadal späť do auta, bolo mi niečo divné - prečo mám na podrážke topánky prilepené lístie zo stromov? Hneď v tej sekunde som mal podozrenie, že je prilepené psím hovnom. A naozaj, keď som sa trochu nahol, hneď ma naplo.
Od hovna ma vždy napína, mám to už od detstva. Na psie hovná si dávam dobrý pozor, ale toto bolo dobre maskované vrstvou pestrofarebného jesenného lístia.
Vystúpil som z auta a predklonený sa oprel rukou o strom, čakajúc či budem vracať. Po niekoľkých minútach som to, aj keď so slzami v očiach, predsa len rozdýchal. Očistil som si topánku o trávnik a dobre vyšúchal v troche štrku, čo zanechali zrejme stavbári za trafikou.
Sadol som si na zadné sedadlo, aby som náhodou kamarátovi auto neovracal, keby som zacítil hovno na dlážke.
„To auto mi pekne očistíš,“ povedal O.
„Jasné, očistím. Kúpim v drogérii vlhčené utierky.“
V kaviarni sme si pozreli emaily na notebookoch cez wi-fi, vypili kávu, trocha pokecali.
„Dostal som chuť prejsť sa,“ vravím, „pôjdem domov pešo.“
„Treba sa trochu hýbať,“ odpovedá O uznanlivo. Zrazu mu zapne: „Ešte to, chceš sa vyhnúť čisteniu auta! Poď pekne so mnou.“
„Nejdem,“ vravím mu položartom, „ty máš v aute hovno.“
„Toto je spravodlivosť? Zašpiní mi auto a ešte sa aj sťažuje.“
Nedalo sa tomu vyhnúť, kúpil som vlhčený toaletný papier a s najvyšším sebazaprením očistil dlážku auta.
Nebol by som si to ani zapisoval, veď, čo tam po jednom psom hovne, keby som o dva dni nenavštívil iného kamaráta, Michala.
Michal chová hady a dvoch jazvečíkov. Tí psi ma poznajú, bol som už u Michala mnohokrát, no dnes sa správali prekvapivo. Menší z psíkov, mladá sučka, sa rozštekala a keď som vkročil dnu, bleskovo ma rafla za predkolenie. Pes, starší jazvečík, jej išiel na pomoc. Michal ho chytil za kožuch a zdvihol do vzduchu, lebo obaja psíci boli takí rozrušení, že vôbec nepočúvali jeho povely.
„Nehral si sa po ceste s nejakým psom?“ spýtal sa Michal, keď sa upokojili.
„Nie, ale predvčerom som stúpil do psieho hovna.“
„Máš šťastie, že ťa rafla sučka a nie pes, vieš aký ten má stisk v tlame? Na ulici má rešpekt. Narobil poriadky aj so susedovým vlčiakom a raz rozhrýzol loptičku určenú pre pitbula.“
O chvílu sa už mladá jazvečíčka nechala škrabkať za ušami, olizovala mi ruku a keď som si sadol, lahla si mi do lona.
„Vidíš aká je... určite bola v minulom živote prostitútka,“ vraví Michal.


Laco Remeň, 21. októbra 2010

Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.

Mušky - nervušky

Dnes nepracujem, potrebujem oddych od monitora, od klávesnice, oddych od rozmýšlania. Nerobím nič. Lenže ničnerobenie zabíja, ničnerobenie je nuda, nudu sprevádza smútok a so smútkom prichádza depresia. Plná hlava hnusných nezastavitelných myšlienok, myšlienkový vír privádzajúci ludí do šialenstva. To nedopustím. Zdvihnem svoju riť z postele a niekam vyrazím. Je krásny deň, príliš slnečný na prechádzku. Pražiace slnko. Musím vyraziť na huby, do tieňa stromov. Premáham odpor tela. Stačí prvý krok a už bude dobre. Konečne stojím na nohách, obliekam si staré nohavice, už ma nič nezastaví. Výborne.

Hríby sú v celom tríbečskom pohorí. Mierim do Jelenca, asfaltka tam vedie až do lesa. Stačí zaparkovať a... len čo otvorím dvere, ešte som ani nevystúpim, už vidím vedla auta dva krásne mladunké suchohríby. Les ma víta. Zamknem auto, skontrolujem výstroj: plátenná taška na pleci, vreckový nožík v zadnom vačku, foťák za pásom, pollitrová minerálka v ruke. Idem na to.

Cítim lesné vône, vlhkosť v tieni stromov, presvitajúce lúče slnka na čistinkách, počujem lesných vtákov, vidím nemotorné motýle mávajúce čiernymi krídlami s bielymi bodkami, pavučina odráža svetlo od nitiek spletených do terčovitého tvaru. Chce sa mi spievať. V mysli a na perách sa mi objavuje, súčasne v jednom momente, melódia a text piesne os skupiny REM, Man On The Moon:

Mott the Hoople and the Game of Life. Yeah, yeah, yeah, yeah

Andy Kaufman in the wrestling match. Yeah, yeah, yeah, yeah

Pieseň z rovnomenného filmu Miloša Formana o komikovi Andym Kaufmanovi. Milujem ten film. Neviem poriadne slová, preto mi do melódie vlezú vlastné:

Andy Kaufman nudu zaháňa. Je, je, je, je

Predpíšte mi Andyho Kaufmana. Je, je, je, je

Idem po lese, pospevujem si a sliedim po zemi, okolo stromov, na okrajoch húštin. Plávky, muchotrávky červenkasté (my ich voláme godole), suchohríby. Som spokojný, som pokojný. Viem, že spievanie je činnosť mysle, že to nie je jej vyprázdnenie, vyčistenie, že to je len prekrytie iných myšlienok, ale nevadí mi to, čakám na príval endorfínov. Endorfínový trip. K tomu treba aspoň pätnásť-dvadsať minút rýchlej chôdze. Zamierim si to do kopca. Krásne lesy, kto chce rovinku, nájde si rovinku, komu sa páčia kopce, má ich tu. Pot sa mi leje z čela, cítim každý sval na nohách, cítim, ako sa naťahujú a zmršťujú. Perfektné. Huby, zdá sa, sa na chvílu schovali, nechcú mi kaziť výstup.

Som na kopčeku. FUNGUJE TO! Prázdna mysel, nič v nej nebeží, mysel pripravená prijímať krásu okolo seba. Stromy, mach, potôčik pod kopcom, trávu, lístie, huby.

Huby sú odmena, bonus a nie ciel. Do lesa treba ísť bez očakávaní, nečakať nič, len prijímať čo les dáva. Nemusí vydať ani jeden hríb. Keď žiadny neočakávate, neznervózni vás to, nepoloží, naopak, les vám vydá potrebnú dávku pokoja. Pokoj duše nakúpite, len keď nič nečakáte. Ani len ten pokoj nie.

Godole, krásne godolky, mladé s uzavretým klobúkom a širokou stopkou, šťavnaté trojvidličkové huby. Jedny z najlepších. Sedia si tu a čakajú, kým ich po jednom pozbieram, očistím nožíkom stopku od hliny, odrežem červavú časť a položím do tašky. Plávky, čisté bez jedinej dieročky, len trochu ohryzené od slimákov. Zoberiem jeden hríb, pomaličky čistím klobúk od zvyškov lístia a očami pritom sliedim po okolí, hladám mu rodinku, tamto, tamto má súrodenca, hneď som pri tebe, neboj. Takto chodím od hríba k hríbu a kým jeden čistím, očami jastrím po ďalšom. Vyzbieram a idem ďalej, kráčam riedkym dubovým lesom, medzi stromami rastie mach, nádherný machový koberček. A tu zrazu z briežka trčí dubáčik. Dubák, král hríbov.

Kde si bol kamarát? Dobre, že si tu. Už som myslel, že sa ani neukážeš, rozprávam sa s ním. Ja sa rozprávam s dubákom? Hovoril som to nahlas, či len v duchu? Neviem. To už nikto nezistí. Prisahal by som, že nahlas. Alebo nie? Myšlienka vyslovená, či nevyslovená, sú si teraz rovné. Prichádza spomienka na hádky s bývalou manželkou. Spomienka na jednu hádku, do ktorej sa zliali všetky podobné:

 - Veď som ti hovoril, že pôjdem...

 - Nič si mi nehovoril.

 - Hovoril, jasne si spomínam.

 - Klameš, nič si mi nehovoril.

 - Ty klameš... alebo máš deravú hlavu.

Možno mala pravdu. Možno som si len pomyslel, že mám niekam ísť, ale nevyslovil som to. Možno som jej krivdil. Cítim lútosť, očistnú katarznú lútosť. Nenechám sa zaplaviť smútkom, kráčam dolu k jazierku, kde ma čakajú dva krásne kozáčiky... a mušky. Mušky poletujúce okolo očí, uší, úst a nosa. Vyberám si jednu z oka, čo tam uviazla pri mrknutí, oháňam sa po tých, čo mi bzučia pri uchu, oháňam sa rukou, čiapkou, krútim hlavou. Nič nepomáha. Tie mušky sa rozhodli pripraviť ma o nervy. Mušky - nervušky. Sú otravné a neobytné, presne ako myšlienky. Bežím k autu.

Laco Remeň, sobota 21. júna 2008  

Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.

Hubačka vás preverí

Hubačka vás preverí a teraz nemám vôbec na mysli previerku fyzickej kondície. Preverí vašu osobnosť, vaše ego, tajomstvá vašej duše. Vezmite na huby svojich známych, alebo choďte na huby so známymi. V lese zažijete celý rad prekvapivých vnútorných emócií.

Závisť, pýcha, hnev

Známy našiel prvý hríb, natešene na vás zvolal, stojí v pozícii sochy slobody s hríbom nad hlavou. Tešíte sa? Nie. Žerie vás závisť a hnev. Závisť, že prvý hríb našiel známy a hnev na samého seba, že sa nedokáže s ním radovať. Výborné, zvoláte akosi bez duše. Oči sa vám dvojnásobne zavŕtavajú do lístia na zemi. Zrazu ho vidíte. Na chvílu sa vám zatají dych. Veď to je... dubák. Krásny urastený dubák. Srdce vám búši radosťou a pýchou. Áno opantala vás pýcha a ani neviete ako. Rýchlo zvoláte "dubááák", nech vám náhodou známy nevytrhne prvenstvo. On našiel prvý hríb, vy ste naši prvý dubák. Kto nenájde dubák, akoby ani nebol na hubách, dubák sa ráta, dubák je pravý hríb. Už zanedlho hlási váš známy svoj prvý dubák tiež a nie jeden, hneď trojičky. V tejto chvíli vypukla súťaž.

Súťaživosť

Nikto ju nevyhlásil, nikto neurčil pravidlá a predsa existuje, súťaž – kto nájde viac. Vkladáte do košíka červivý hríb, za iných okolností by ste červivý hríb nikdy nezobrali, ale teraz sa ráta do počtu. Dubák ako dubák, známy predsa nevie, že je zvnútra červivý a ktovie či tam nemá aj on také. To navštívili vašu mysel lož, klamstvo a podvod, našli v nej dobrého hostitela a ešte sa k nim pridala podozrievavosť. A takto to pokračuje celú hubačku. Známy našiel „koleso“ - miesto s hustejším výskytom húb, pokojne ste sa k nemu pridali a polovičku ste mu vyzbierali. Vy ste našli koleso, zatajili ste to a rýchlo zbierate, kým vás nezbadá. Známy chce ísť vpravo, vy chcete ísť vlavo. Zásadne, ak by boli vpravo hríby zásluha by sa pripísala známemu, ak budú vpravo vám a ak aj nie, tak aspoň nebude mať zásluhu ani známy. Nielen že presadzujete svoje so zvýšenou dávkou agresivity, navyše ste aj špekulant. Hnusný a odporný špekulant.

Zvrat

Hubačka končí, kráčate k autu s pocitom zadosťučinenia hrdosti a pýchy, súboj ste vyhrali, máte dvadsaťštyri dubákov, známy o dva menej. Známy pred odchodom vyložil huby z košíka, aby ich prebral a vyhodil tie, ktoré spočiatku nabral a teraz sa mu nehodia. Pozeráte po jeho úlovku, samé mladé a zdravé kusy. Začínate sa cítiť blbo, svoj košík radšej nevyložíte. V tom okolo vás kráčajú ďalší hubári s košmi plnými dubákov v jednej a plnými plátennými taškami v druhej ruke. Žiadna plávka, žiadna bedla, žiadny suchohríb ako vo vašom košíku, ktorý sa teraz snažíte držať za chrbtom bokom od pohladov okoloidúcich. Pýcha je preč, teraz sa cítite trápne, velmi trápne a úboho.

Zoberte na huby známych alebo choďte na huby so známymi, hubačka vás preverí.

PS: Nenašli ste sa v tomto popise. Blahoželám, zrejme ste stelesnením dobroty a múdrosti. Alebo... alebo sa bojíte pozrieť pravde do očí a klamete sami seba.

Laco Remeň, pondelok 24. septembra 2007

Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.

Šiltovka mi vonia májovkami

Májovky sú už očistené a schované v chladničke, zajtra z nich bude polievka, ale šiltovka, do ktorej som ich nazbieral vonia po nich stále.

Jar.

Sledujem ako rastú kvety tráva a tak. Prekvapili ma sedmokrásky, ktoré som videl ako prvé. Snežienky nerátam, lebo tie v parku, či na mestských trávnikoch nevidieť. Tiež nerátam rôzne málo známe kvietky. Takže sedmokrásky nielen vyrašili ako prvé, ale rastú stále. Na trávnatých plochách sa objavili najprv v spoločnosti fialiek, teraz už aj s púpavami. Pred panelákmi a predmestskými domami, kde je slnečné teplo viac koncentrované už kvitnú púpavy naplno. Niektoré trávniky vyzerajú ako žltozelený koberec. V parku sa objavujú polorozvinuté nesmelé púpavy na krátkych dúčalách, teda stopkách. Môj otec nazýva duté stopky dúčalami. Zaujímavé slovo a výstižné, dutá stopka – dúčala.

Ešte stále kvitnú zlaté dažde a čerešne. Z čerešní opadávajú biele lupienky okvetných lístkov vyzerá to akoby snežilo.

Na vychádzke som sa rozhodol pohladať ďalšie kolesá (čarokruhy) májoviek. Tie s ktorých zbieram úrodu už niekolko rokov sú málo výdatné, sotva vyjde na polievku. Sledoval som na trávnikoch typické znaky tmavozelené pásy trávy trochu vyššie ako okolie. Sú krásne viditelné aj zdialky tmavé kruhy v bledšej tráve vyniknú. Našiel som ich zopár, len tak námatkovo som popozeral či v nich niečo rastie, ani som nerátal, že by už mohlo, ale rástlo. Bledé klobúčiky májoviek velkosti posledných článkov prstov všetkých druhov, od malíčka až po palec, sa na mňa usmievali z porastu a tíško, aby ich iní hubári nezačuli mi vraveli, tu sme, tu sme, pozbieraj nás do polievky, juj jak sa tešíme, že si zaplávame so zeleninkou a krupicovými knedličkami, ber nás. Vyslyšal som ich. Dal som dolu šiltovku a opatrne som ich do nej povyberal. Bola tam aj ďalšia várka, takí drobci ešte menší ako posledný článok malíčka, tých som nechal podrásť. Možno sa za nimi ešte vyberiem alebo ich nechám iným nálezcom.

Májovky majú nezamenitelnú vôňu. Prenikavú a intenzívnu. Len na ne pomyslím a už sa mi zbiehajú slinky. V tomto období si ich nemôžete pomýliť s ničím iným, nič podobné ešte nerastie. Iné to je s májovkami v auguste. V auguste májovky bežne nerastú, môžu sa síce zísť správne podmienky na ich rast, v takom prípade vyrastú aj v auguste, ale vtedy si ich môžete lahko spliesť s ... bože ani za svet si neviem spomenúť na ich zmenený názov. Kedysi sa to bol zvonovec olovový ale nejaký blb sa rozhodol pomeniť názvy rastlín, aby nebral v ústave (JULS) peniaze nadarmo a teraz sa to volá inak. Zbehne pozrieť do knižky.

Už to mám: hodvábnica velká. To je oblúbená „májovka“ môjho otca. Raz ju v auguste doniesol a odvtedy ho máta každoročne. Aj vlani, strčil ju do košíka a doma nás presviedčal, že je to májovka a že on ju dobre pozná. Ale nás s mamou už nedostane, jeden pobyt v nemocnici nám stačil (píšem o tom v poviedke Andel).

Kecám, táram privela. Teraz sa všeci vrhnú na moje čarokruhy.

Uff. Neverte mi. Som strašný klamár. Všade okolo nás sú hodvábnice. Jediné čo je pravda je, že sú fakt jedovaté. Májovky v našich končinách vôbec nerastú, ba vôbec nerastú v prírode, sú to umelo pestované huby z Južnej Ameriky. Pôvodne rástli v sopkách, lenže všetky sopky, v ktorých sa volne vyskytovali, už vybuchli. Správne by sa mali volať Mayovky, lebo ich pestujú Mayovia v kamenných pyramídach na náboženské účely. O tom sa velmi nedočítate. Je to tajné. Sám riskujem postih za to, že som vyzradil tajomstvo. Rátam s tým, že potomkovia starých Mayov neovládajú slovenčinu a nikdy sa nedozvedia o tom, že ich tajomstvo poznáte. Tie huby sú tak agresívne, že keď sa nimi potrie hruď úbohého obetovaného tvora, srdce mu z nej samo vyskočí. Zaviedli ich hneď po tom, ako im conquistadori zakázali rezať srdcia nožíkmi. Zainteresovaní sa môžu presvedčiť, že srdcia vyskakujú samé, ale málokto vie, že hrude mali predtým potreté čerstvými Mayovkami. Ak by mi náhodou vyskočí srdce z hrude, neverte tomu, že to bolo prirodzenou cestou.

Laco Remeň, 13. apríla 2009

Text bol pôvodne publikovaný na jednom zo známych blogovísk.

Ak by som mal dvadsať

Mladé dievča so súmernou tvárou, velkými perami a výraznými zelenými očami sa, len čo si sadnem oproti nej v autobuse mestskej hromadnej dopravy, zasmeje. Vždy sa na mne smejú: možno jej je smiešny môj sveter opásaný okolo pása s rukávmi hompálajúcimi sa v rozkroku; možno sa zabáva na žltočiernej šiltovke, čo som si sňal z hlavy alebo na tom, ako som si automaticky prečesal prstami zbytok vlasov na hlave, neviem. Z jej úsmevu cítiť jasné pohŕdanie. Zrejme si myslí: čo na mňa čumí, starý chlípnik. Skúmam ju ešte zlomok sekundy a potom odvrátim tvár, predstieram nezáujem, chcem jej dať najavo, že nie som starý chlípnik (teda som, ale aj tak nemám o ňu záujem). Výraz jej tváre sa vráti do predošlého stavu. Zvraštené obočie a zvlnená plocha medzi ním vyžaruje lútosť, možno sebalútosť.

Je tak mladá a krásna, no čelo už má pokryté vodorovnými vráskami zarytými hlboko do pokožky – to dievča nad niečím hlboko uvažuje a to už niekolko rokov, súdiac podla hĺbky vrások. Znovu mi na ňu padne zrak. Hladí niekam do neznáma zabratá do seba. Meravý pohlad prezrádza, že sa teraz lutuje. Ani sa mi nechce predstavovať si, čo ju trápi, ale asi to bude vzťah s otcom, ten pohŕdavý úsmev pri mojom príchode možno nepatril mne osobne...

Ak by som mal dvadsať, povedal by som jej: to, čo ťa trápi, nie je také dôležité ako sa zdá. To by ju iste zaujalo.

Keď som mal dvadsať, tak som si oproti krásnemu dievčaťu ani nesadol. Bál som sa. Z krásnych dievčat sa mi roztriasli kolená aj hlas. Nevedel by som, čo jej povedať a ak by zo mňa niečo vyšlo, bolo by to zrejme trápne.

Ak by som mal dvadsať a terajšie skúsenosti, mohol by som sa jej bez problémov prihovoriť, ale akákoľvek je krásna, nespravil by som to. S melancholickou kráskou nie je zábava, treba sa ňou stále zaoberať, riešiť jej neriešiteľné problémy, znášať nevyspytateľné extatické stavy v čase precitnutia a náhle upadnutia do melanchólie bez zjavnej príčiny. Nie, nie, ak by som mal dvadsať a terajšie skúsenosti, vybral by som si sebaistú, ale nie dominantnú ženu.

Zažívam prekvapivý stav uspokojenia z toho, že táto krásna deva nemá nado mnou žiadnu moc. Pokojne sa obzerám po celom autobuse a vôbec sa nemusím nútiť, aby som sa na ňu nepozrel - prestala ma zaujímať.

Zrak sa mi pristavil na žene v mojom veku. Stojí držiac sa tyče. Pod krvavými vodnatými očami má výrazné, splasnuté vačky. Tvár má pokrytú presvitajúcimi žilkami, vlasy a nechty neupravené, šaty takmer mužské. Vyžaruje z nej odhodlanie... odhodlanie zohnať ďalšiu flašu. Tú ženu ničí alkohol.

Po troch mesiacoch strávených prevažne v jednej miestnosti, s kilami antibiotík, bolesťou hlavy a bez možnosti poprechádzať sa po vonku, som sa cítil na samovraždu. Ale tento autobus mi vlieva novú energiu. Na koho pozriem, do toho vidím. Nevidím len ludí, vidím príbehy, vidím, čo ich priviedlo do stavu, v ktorom sú dnes a kam sa budú uberať v budúcnosti. V celom autobuse niet jediného šťastného človeka, všetkých niečo trápi okrem trojice mladých dievčat, ktoré práve pristúpili a jedna z nich už telefonuje. Na plné ústa oznamuje komusi, bez ohladu na spolucestujúcich, kde sa práve nachádza a kedy asi bude na určenom mieste. Správa sa akoby v autobuse okrem nej a jej spoločníčok, s ktorými udržuje zrakový kontakt, nikto nebol. Kvôli jej telefonátu vôbec nepočuť hlásenie o nasledujúcej stanici. Nevadí, mesto je aj tak malé. Bezstarostnosť mladých dievčat nieje skutočné šťastie, je to len neznalosť života.

Zrazu sa mi spojil zrak so staršou ženou. Pozorovala ma, ako pozorujem trojicu dievčat. Neuhnem pohladom, nech vie, že sa mi nepáči, ako sa na mňa pozerá, ako ma šacuje, odhaduje čo som zač a snaží sa preniknúť do môjho vnútra. Striga stará, ako si dovoluje posudzovať ludí v autobuse?!
17.2.2011