Do mesta prišiel
majster v otrhanom plášti. Povolal k
sebe dvanásť múch. Povedal im: „Budete
klásť luďom do rán larvy. Larvy im vyžerú odumreté tkanivo a rany sa zahoja.“
Muchy horlivo
prikyvovali.
Keď majster
odchádzal, učupil sa do kríčkov vykonať potrebu.
Muchy zacítili hovno,
zlietli sa naň a kŕmia sa.
„Prečo nám ho tu nechal?“ spýtala sa jedna z nich.
Najmúdrejšia mucha sa
postavila na vrchol kôpky a prevravela: „Toto je telo majstrovo. Kto ho príjme,
do toho vchádza samotný majster. Toto posolstvo nám tu nechal preto, aby sme ho
šírili do celého sveta.“
Hovno jej páchne z
huby, ale pre muchy je to lákavá vôňa.
„Dnes som nestretla nikoho s ranou,“ povedala ďalšia mucha,
„čo ak už ludia nebudú mať rán? Ako splníme prvé majstrovo prikázanie?“
Mucha, tá z vrcholu
kôpky, odpovedá: „Majster povedal jasne: máme luďom klásť do rán larvy. Ak
nebude rán, musíme nejaké spôsobiť. Iba tak sa naplní slovo majstrovo.“
Odvtedy muchy bodajú,
a ktoré nebodajú, tie aspoň otravujú.
Text bol pôvodne publikovaný na Písmáku.
Text bol pôvodne publikovaný na Písmáku.