nedeľa 20. novembra 2011

Gýč

Trávim pár dní v dedine nedaleko Nitry. Nie je tu čo obzerať ani čím sa kochať, ale na prechádzku treba ísť aj tak, lebo je to najlepšie (a v tomto momente pre mňa aj jediné) antidepresívum. Monžno je to mojou náladou, alebo jednoducho je táto dedina taká, ale môj zrak sa po dva dni nezastavil na jedinom krásnom obraze, naopak to, čo som videl ma donútilo zamyslieť sa nad gýčom. Napríklad lesklo nalakovaná drevená brána s imitáciou kovania a šikmo pripevnenou podkovou svojou farbou, ktorú pre znížený farbocit nedokážem objektívne popísať, ale mne sa vidí žlto-zelená, no hlavne kriklavá, vynucujúca si pozornosť okoloidúcich, hádam dokonale napĺňa úlohu gýča, teda, zapôsobiť na vaše city. Samo o sebe by zapôsobiť na ľudské city nebolo nič zlé, ale gýč si vyžaduje vašu pozornosť, bez toho, že by nasledoval nejaký obsah, gýč nikoho neposúva dopredu, nepôsobí povznášajúcim dojmom ani neplní žiadnu estetickú funkciu.
Kedysi som nevedel rozlíšiť gýč od umenia, mohol som iba spolahnúť na autority a boli časy, keď bol pre mňa autoritou každý, kto prehlásil: toto je gýč. Teraz, keď vidím kriklavú bránu s imitáciou kovania a načierno natretou podkovou, ktorá pripútava moju pozornosť, pričom sa nedostavuje žiadne vnútorné uspokojenie, žiaden estetický zážitok, iba zlý pocit, že sa niečomu bezobsažnému podarilo votrieť do mojej mysle, môžem konečne gýč spoznať sám.
Gýč už dávno nereprezentuje záhradný trpazlík, takého nenájdete ani v tejto dedine, gýč dnes zrejme najlepšie reprezentujú preafektované blondýny s botoxovými perami, silikónovými prsami a ninisukňani odhalujúcimi dlhé nohy na ihličkových podpetkoch.
Definovať gýč ako dielo, ktorého jedinou úlohou je zapôsobiť na vaše city, znamená gýč neohraničiť, neprehlásiť úplne kategoricky toto je gýč a tamto nie, takáto definícia gýča totiž predpokladá istú intelektuálnu úroveň prijímatela. Nie každý je schopný odhaliť úmysel autora zapôsobiť a zároveň jeho neschopnosť dať dielu nejakú pridanú hodnotu. Na niekoho môže povznášajúco zapôsobiť aj preafektovaná botoxovo-silikónová blondýna, človek si pri nej uvedomí silu prírody, silu pohlavného pudu, prízemnosť jednoduchých životných cielov: dobre si zajesť, napiť sa a zatrtkať si.
Oddávať sa gýču akým sú napríklad telenovely znamená rezignovať na život. Človek ich dokáže sledovať len vtedy, ak už neplánuje so svojim životom nič spraviť, keďe už nechce na sebe pracovať, nechce sa dopracovať k oslobodzujúcemu sebapoznaniu, chce len prijímať, konzumovať, nechať si učičíkať svoje zmysly dojímavými príbehmi iných, pri ktorých mu nehrozí nebezpečenstvo zmeny vlastného života. Výhodou telenoviel a ženských románov je práve ich bezobsažnosť kombinovaná so schopnosťou zapôsobiť na city. Ludia ich potrebujú, ludia potrebujú gýč, stránia všetkého, čo by nimi mohlo naozaj pohnúť.
Taký som bol aj ja, preto som kedysi nedokázal rozoznať gýč od umenia, rozlišoval som len pekné veci, ktoré ma upokojovali a hovadiny, ktoré ma rozhádzali. Trpazlík bol pekný.
Raz som svojmu príbuznému, velkému čitatelovi kníh, daroval Orwelov román 1984. Nedokázal ho prečítať, keď som sa ho spýtal ako sa mu kniha páčila, úprimne povedal, že je to len taká fantazmagória. Vtedy som nedokázal pochopiť, ako je možné, že sa mu to nepáčilo, teraz mi to je už jasné – je spokojný so svojim životom, nepotrebuje nič viac, nepotrebuje sa nad ničím zamýšlať.
Aj ludia v tejto dedine si spokojne žijú, nepotrebujú upravovať svoje domy a okolie tak, aby povznášali ducha, zvykli si na svoj život a nechcú na ňom nič meniť, len občas ukázať spoluobčanom: Aha, máme na novú bránu!

Žiadne komentáre: