piatok, 30. novembra 2012

Bájka o majstrovi a muchách


 Do mesta prišiel majster v otrhanom plášti.  Povolal k sebe dvanásť múch.  Povedal im: „Budete klásť luďom do rán larvy. Larvy im vyžerú odumreté tkanivo a rany sa zahoja.“
 Muchy horlivo prikyvovali.
 Keď majster odchádzal, učupil sa do kríčkov vykonať potrebu.
 Muchy zacítili hovno, zlietli sa naň a kŕmia sa.
„Prečo nám ho tu nechal?“ spýtala sa jedna z nich.
 Najmúdrejšia mucha sa postavila na vrchol kôpky a prevravela: „Toto je telo majstrovo. Kto ho príjme, do toho vchádza samotný majster. Toto posolstvo nám tu nechal preto, aby sme ho šírili do celého sveta.“
 Hovno jej páchne z huby, ale pre muchy je to lákavá vôňa.
„Dnes som nestretla nikoho s ranou,“ povedala ďalšia mucha, „čo ak už ludia nebudú mať rán? Ako splníme prvé majstrovo prikázanie?“
 Mucha, tá z vrcholu kôpky, odpovedá: „Majster povedal jasne: máme luďom klásť do rán larvy. Ak nebude rán, musíme nejaké spôsobiť. Iba tak sa naplní slovo majstrovo.“
 Odvtedy muchy bodajú, a ktoré nebodajú, tie aspoň otravujú.

Text bol pôvodne publikovaný na Písmáku.